Keď sa priateľstvo stráca....

 Stretli sme sa pred rokmi na strednej škole, a ako to už v takom období býva, stali sme sa nerozlučnými kamarátkami. Asi takými, ako som si vždy priala, teda byť Annou a Dianou. Spolu sme sa učili na písomku zo slovenčiny. Ešte teraz si spomínam, ako sme sedeli na posteli v pokročilom nočnom čase a rozmýšľali, či to má ešte význam, alebo sme už urobili čo sa dalo. Ale pamätám si, že tá písomka dopadla dobre. Hm, viac ako dobre…Boli sme dobrá parta. Čo sme sa my navymýšlali, akoby sme čo najlepšie potrápili múry starého stredoškolského internátu! A verte, darilo sa nám to dobre. Až nad naše očakávanie. Okrem týchto úsmevných chvíľ sme tiež odolávali nástrahám pubertálnych výkyvov, prvým láskam, či nezhodám s rodičmi. Budúcnosť sa nás dotýkala, tázala sa na to, kam povedú naše kroky, aké to bude neskôr, ale v podstate nás vážne neprenasledovala.
Nuž ako sa to už stáva, aj naše cesty sa rozišli a veruže som nečakala, že ešte niekedy sa spoja v takom kamáratskom ovzduší. Ale pravda je aj to, že sme sa, i keď to ani jedna z nás, nečakala, opäť postupne našli. Dospelšie, azda skúsenejšie či múdrekšie. A toto naše druhé obdobie nabralo dokonca o čosi hlbší a bližší rozmer, hádam aj preto, že sme toho medzičasom veľa prežili a zažili. Bolo to zvláštne, takmer mi nešlo do hlavy, ako to vôbec môže fungovať a existovať v takom uponáhlanom svete. Ako môžu byť dospelé osoby k sebe také blízke bez akýchkokoľvek nárokov. Len tak. Len tak z čistej duše. Ale tak trochu som sa aj prerátala. A teraz ani neviem, kedy sa to pokazilo. Či sme si boli príliš blízke? Či sme začali od seba očakávať viac? Či sme chceli jedna druhú pretvoriť na obraz svojich predstáv? Darmo hľadám ďalšie otázniky. Nie sú mi riešením, iba ďalej komplikujú odpovede. Akosi sa vytrvorili dva svety, ktoré sa nejakým záhadným spôsobom nechceli rešpektovať, dopľňať. Alebo my sme nechceli, aby tomu tak bolo. A tak sa naše vrelé priateľstvo utápalo v mori otázok a pochybností. Jedna to videla zdanlivo príliš jednoducho a jasne a tá druhá to na oplátku skomplikovala dvojnásobne, i keď nie s nadšením.
 Asi sme si prestali naše kamarátstvo pestovať a nechali sme ho zarásť predsudkami, otázkami a iróniou. Neskoro je teraz zachraňovať a brať povedané späť? No možno, ak je to niečo výnimočné, čo naše priateľstvo je, sa o to musíme pokúsiť znova a znova.