Pokoj závladol v uliciach veľkomesta, len hravý vzdušný vír roztrapatil pár pestrofarebných opadnutých listov javora. Kostrbaté slnko zlatistými lúčmi pohládza posledné kvetné záchvevy leta. A šípka, uchýlena v tieni košatej lipy, sa červená nad krásou svojej neobyčajne obyčajnej zrelosti. Hektické obdobie letnej páľavy vystriedalo ticho pred zimnou búrkou. Babie leto posledným dychom pripomína uplynulé dni. Len ľudia, akoby večne uponáhlaným krokom nemohli odolať, narúšajú ticho všedných jesenných dní. Stále majú čo robiť. Kam a za čím sa hnať v túžbe po lepšom zajtrajšku. Ale nie, predsa len sa nájde niekoľko jedincov, ktorí očarovaní tým mierom ostávajú v nemom úžase stáť a hľadieť na chvíľku teraz začínajúcu i končiacu zároveň. Spokojne opierajúc zrak do diaľav dní prichádzajúcich, bez náznaku nespokojnosti a únavy. Aký to šťastný človek!
Niekedy nepotrebujeme veľa, aby sme sa cítili spokojní. Ale to merítko ma každý z nás nastavené inak, podľa vlastnej poteby a predstáv. Niekdy sa tieto vôbec nezhodujú, ba naopak, sú diametrálne odlišné. Kameň úrazu je tu…A už nestačí, že jeden je unesený podfarbeným tónom jesennej prírody, zatiaľ čo ten druhý je unesený tónom nášho prejavu. A všetka ta krása a pokoj vôkol nás sa stráca, stáva sa neviditeľným a nepodstatným.
To čaro a sila prírody sa však nedá zlomiť. Nebiere, na šťastie, naše nedostatky na vedomie, a ďalej jestvuje a farbí sa, a vracia nás späť k nám samým. Dovoľme jej to. Nebránme sa. Neunikajme. My sme príroda a ona je v nás.
