Akosi sa tie slová rozplynuli kdesi vo vetre. A skutok utiekol, alebo lepšie povedané, lahodnejšie znejúce, „skutek utek." Či sme v novinách neplakali, nezalamovali rukami nad Vysokými Tatrami? Nevolali o pomoc širokú verejnosť? Nepísali petície? Nechceli sadiť stromčeky? Či neprebehli benefičné koncerty? Ale áno. Pravdaže. Dokonca aj zahraničie si všimlo tento hlas, a prezentovalo sa svojím postojom a vyslalo apel našej vláde. A?
Asi sa môžeme tešiť na rozšírené zjazdovky, nové hotelové služby, aquaparky a iné praky, len ten náš prírodný bude obďaleč stáť, zabudnutý a malý.
Pred pár týždňami som náhodou v televízore vzhliadla dokument o ochrane dropa veľkého na našom území, ktorá má európsky, a azda aj celosvetový význam. Vzhľadom na túto ojedinelosť, výnimočnosť bola vytvorená chránená oblasť. Mali sme sa veruže s čím chváliť, celá Európa bola naša.. A pred pár dňami som opäť, náhodou, natrafila na dokument, či výkrik do tmy, o tom, ako príslušný krajský úrad ochrany ŽP vydal povolenie na realizáciu cyklotrasy v onej chránenej oblasti európskeho významu. V onom dokumente sa odborné hlasy zmienili aj o tom, že práve tento druh obľubuje, vyhľadáva pokojné prostredie, s minimálnymi zásahmi a prítomnosťou človeka. A že aj preto išli na tento projekt nemalé peniaze zo štátnej pokladnice, ako aj z európskych fondov. Nuž, peniaze sú potrebné, aby sa všetko podarilo a bolo funkčné. A vidíte! S odstupom času, odborníci na krajskom úrade odobrili výstavbu tejto trasy, zrejme sa drop veľký stihol geneticky upraviť na spoločenskejší druh v našej živočíšnej ríši...Ale ľudský živočích sa žiaľ nezmenil. A je možné, ako sa vyjadril krajský úrad, že v budúcnosti bude táto oblasť chránená inak. Pretože to bude chránená oblasť s cyklotrasou, no otázne je, koho tam budeme chrániť?
Je to zvláštne, máme chránené oblasti rôzneho stupňa, máme národné parky, máme svoju prírodu, a tak veľmi nám vadí, že sú to nevyužívané plochy človekom, že si síce stanovíme pravidlá správania sa v nich, no aby sme ich vzápätí mohli porušiť, zmeniť, vyňať, udeliť výnimku. Kto si to berie na zodpovednosť? Ten kto ju nemá? Vždy som si myslela, aké to musí byť veľmi fundované, prísne a z o d p o v e d n é, aby niekto rozhodol o takých zásahoch v národných parkoch, v chránených oblastiach a areáloch, v rezerváciách. Ale ako vidíme, a súdime podľa toho čo sa skutočne deje (od cyklotrás, cez čierne stavby, výruby stromov až po štvorkolky a hotelové komplexy), také zložité to nie je.
A tak u nás nielen slová lietajú, ale aj písmo. A opäť sme v niečom iný, ako „civilizovaný" svet.
