Keď sa naši rozviedli, mala som sedem rokov. Ja som ničomu nechápala, sestra vtedy ledva zmaturovala, druhá odišla, a brat až príliš mlčal.
Ale potom, aj napriek všetkému, som si celých desať rokov myslela, že to nie je zlé. Že je to len iné. A bola som spokojná....?. Mala som stále otca, aj mamu. Mala som ich takmer poruke, len každého osobitne a v inú hodinu. Na jedno chýbajúce miesto, za všetkých okolností, som si zvykla, a na myšlienku, že otec je teraz s inými, nie jeho deťmi, som radšej nemyslela.
Už si pomaly nepamätám na našu rodinu. Keď sme boli ja, mama, súrodenci a otec spolu. Za stolom, pri obede, na výlete, cez sviatky...Tieto Vianoce mi ostala v krku hrča. Chýbal mi. Práve vtedy som si nemohla spomenúť na žiadne pekné Vianoce, ani iné pekné chvíle. Lebo takmer všetky boli bez neho... Alebo bez mami.
Namiesto všetkých darčekov od neho a darčekov vôbec, by som si želala, aby sa naši nikdy nerozviedli, a aby sme boli všetci pekne spolu ako rodina.
To boli po desiatich rokoch azda moje prvé smutné Vianoce. Môžem tvrdiť, že na rozvod sa zo strany detí nezabúda, a že bolí. Aspoň mňa niekedy pobolieva.
PS: Chcela som tu dať jednu fotku, ale nakoniec som nedala. Sme na nej celá rodina a vyškrtnutý otec. Sestra tak urobila. Chcela som to zmyť, ale nedalo sa. A tak som si uvedomila, že to tak asi má byť, nič by sa tým nezmenilo. Len, že to bola jediná kompletná fotografia.
