Prebudiť sa na neznámom mieste, keď nemáte potuchu, kde to vlastne ste, je azda dosť zlá situácia. A keď si uvedomíte, že ste zaspali v autobuse, ktorý smeroval na konečnú stanicu omnoho ďalej, ako ste si želali, a keď ešte zistíte, že si tú konečnú zastávku nepamätáte...
,,Preboha, Dávid, ty si kde?!“ zavolá mu mama, keď nie je doma v dávno prejdenom dohodnutom čase.
Keď jej vysvetlí, že je ešte stále v autobuse, niekde už odstavenom, že mrzne a nemá potuchy, ako sa odtiaľ dostane, a nachvíľu si počká, kedy zase mama chytí dych, vypočuje si zopár viet poučovania, ale nijaké mu bohužiaľ v tom momente nepomôžu.
Ostáva mu čakať, vydržať všetky potreby a pripravovať si vysvetlenie pre šoféra...A pouvažovať o mnohých veciach v jeho živote, lebo teraz má na ne čas. Dostatok.
Nám napíše milé sms, kde práve ešte stále je, a čo a ako, a my, v súcite s ním, mu prajeme s veľkým úsmevom veľa šťastia.
Dávida vyslobodili niekedy predpoludním. S mizernou náladou, premrznutého, hladného a smädného, s menšou opicou a nahnevaného na celý svet. Chvíľu mu trvalo, kým zistil, kde to nakoniec je. Potom sa mohol pobrať domov.
Do poriadnej postele.
