A teraz k aktuálnej situácii... 27. júna odlietala z Bratislavy do Malagy, Ryanairom, samozrejme, zbalená na mesiac do príručnej batožiny:) Ocino ma hodil na letisko, prekvapujúco nebolo ani veľa áut o osmej ráno. Už sme boli skoro na letisku, keď mi volá Siska, že mi príde ešte zamávať. Hovorím ok, veď ešte mám tak hodinu čas, odlietala som o 10 a už o 8 som bola na letisku. Siska dorazila niečo po deviatej, keď ja som už pomaly nevedela dočkať kde je, o 9:40 zatvárali gate. Ona už také šťastie na dopravnú situáciu nemala. Ako prvé som si vypočula komentár, že čo to mám preboha oblečené... v rámci šetrenia miesta v ruksaku, som mala totiž obuté turistické (konvertovali na pracovné) topánky a oblečené zelené rifle, ktoré už tiež majú štaút pracovné. Ešte sa zo mňa smiala, že išla odprevadiť mňa a na letisku stretla Carlosa, že vyzerám ako chlapec a to som mala ešte rozpustené akurát doschnuté vlasy, takže také "trochu" vlnité:) Ešte sme so Siskou stihli poohovárať systém, robotu a chlapov, dohodnúť sa, že keď sa vrátim Siska bude mať robotu, bývanie a chlapa (dúfam, že na tom usilovne pracuje:)) a išla som sa nechať skontrolovať, čo a kam pašujem. Po všetkých kontrolách a čakaní, som sa nalodila so všetkými dovolenkovaniachtivými (nie je trochu mocc dlhé to slovo?) Slovákmi do lietadla, smer Málaga. Pri nastupovaní som sa ešte dozvedela kto má nabalené rezne a kto nie:) To som ešte nevedela, ako dobre som si sadla, dopreosted nejakej skupiny veriacich transportujúcim sa do Španielska, myslím, že tam bol aj kňaz, neviem za akým účelom sa tam vybrali. Nie že by som mala niečo proti veriacim, ale boli to väčšnou postarší ľudia, čo stále vstávali, navštevovali sa a niečo hľadali a ja som mala ešte aj to šťastie, že som sedela v uličke. Po úspešne prežitom lete s nejakou jednou turbulenciou, sme pristáli v Málage. Z lietadla som vystupovala úplne posledná, lebo neootvorili zadné dvere a ja som mala batoh úplne vzadu za sedadlami.
Na letisku ma už čakal Carlos v Málage bolo slniečko a asi 30 stupňov, takže sa nebolo na čo sťažovať. Poobede sme sa ešte stihli okúpať v mori a vo štvrtok ráno sme vyrazili smer Córdoba, smerom dovnútrozemia teplota vystúpala na 38 stupňov, v Córdobe, už ani nemalo moc zmysel mať otvorené okno na aute, lebo aj vzduch vonku bol horúci (ak som dobre počula, tak niečo podobné sa teraz deje v Bratislave). Ako prvé prekvapnie, bol obed u Carlosových rodičov, ale to sme našťastie všetci prežili viac-menej bez ujmy:) V Córdobe bolo témou číslo jedna, aké je tam strašné teplo, myslím, že sa dokonca sťažovali viac na teplo ako na krízu:)
Ďalším bodom programu bola cesta autom na sever Španielska, do provinice Lugo, kde je farma, na ktorej momentálne sme. Plán bol vyraziť už v piatok ráno, ale ten samozrejme stroskotal a odchádzali sme v piatok poobede. Z Córdoby sme odchádzali okolo 6 poobede, plne naložený, s batožinou, dvoma bicyklami, gitarou a Carlosovým psom Rockym. Len pre ilustráciu, pohľad dozadu do auta:
Ako prvé sme mali namierené do Toleda. Je to asi 4 hodiny cesty autom, takže sme sa rozhodli prenocovať niekde pred Toledom. Zabočili sme tam k takej dedinke, nad ktorou bol nejaký hrad, teda pravdepodobne hrad, už bola tma. Zaparkovali sme na takej lúke za dedinou a po vyložení bicyklov z auta prerobili auto na spáľňu. Ja s Rockym sme sa ešte boli prejsť po dedine, ale moc dlho sme to nevydržali, lebo všetci dôchodcovia čo sedeli pred domami kvôli nám zastavili konverzáciu a s otvorenými ústami na nás pozerali. Jediný problém našej spláône bol, že sme stáli z kopca, takže sme sa celú noc posúvali a zapierali o dvere kufra, ešte že sme mali zkopca nohy a nie hlavu, no aspoň sme poučení do budúcna.
Ráno sme sa vybrali, že ideme teda pozrieť ten hrad, lepšie povedané zrúcaninu,pod ktorou sme parkovali. Neviedol tam síce žiaden chodník, ale to bolo asi v rámci stratégie obrany. Zistili sme, že vnútri bývaju vtáky a zajaca a Calos tam našiel čelovku, asi pozostatok po nejakej expedícii:)
Pripájam ešte nejaké fotky z Toleda, kde som sa chcela pozrieť už keď som bola v Córdobe:
katedrála:
niekto sa už v Tolede nudil:)
Ďalej pokračujeme do Leónu. Asi takto:
Čo sme objavili v Leóne? Feriu, sobotné predstavenie pre deti a zimu. 18 stupnov a vietor v Španielsku, ešte k tomu koncom júna, nie je nič príjemné. To sme ešte netušili, že sa tam chystá zombie noc a chodili tam zamaskovaní a pomaľovaní zombíci, čo by sa tiež ešte dalo vydržať, ale to sme ešte nevedeli ako nás zombie budú prenasledovať na našej ceste. Začalo to vlastne už tým, že Carlosovi sa tú prvú noc snívalo o zombie. Pokračovali sme teda ďalej na sever, zišli sme z diaľnice, lebo tam bol platený úsek (inak sa tu diaľnice neplatia) a tepolta stále veselo klesala. Priblížili sme sa k horskému priechodu Los Pajares, čo je vlastne prechod do severného Španielska a kde sa najviac mení krajina a začína zelená časť Španielska. Na vrchole bola hmla ako z hororu, 6 stupňov a už bola tma. Začali sme teda klesať v podstate smerom k pobrežiu a aj teplota trochu stúpla aspoň na 13 stupňov. Chceli sme nájsť nocovisko niekde pred návratom na diaľnicu. Kúsok pred diaľnicou sme odbočili z hlavnej cesty smerom na nejkú dedinu, že tam snáď niečo nájdeme. Začali sme stúpať po takej úzkej ceste, a zase tá hmla. Do cesty nám skočil nejaký popletený vták, ktorý chcel asi spáchať samovraždu. Stúpali sme smerom do kopca, kde bolo vidno svetlá dediny. Až potom som si všimla, že všetky svetlá sú len pouličné lampy a vyzerá to, že v žiadnom dome sa nesvieti. Asi nejaká vymretá dedina. Prišli sme na rázcestie, kde boli hrdzavé tabule ukazujúce smer. No ako zo zlého filmu. Tak sme to radšej otočili a vrátili sa pekne na hlavnú cestu. Prišli sme do poslednej dediny pred nástupom na diaľnicu a začali hľadať niečo tam. Prišli sme nakoniec dediny, bol tam taký veľký most, tak že, šak nebolo by zlé spať pod mostom. Keď sme tam zbadali cintorín, tak sme sa radšej pobrali ďalej, to sa cez zombie noc, neoplatí riskovať:). Bola tam ešte jedna cesta hore do kopca tak sme začali stúpať hore a prišli sme k ďalšej dedine. Bola to ďalšia vymretá dedina. To už sme vydeli strašidlá všade naokolo, už sme si nedovolili ani okienko na aute otvoriť:) Vrátili sme sa a pokračovali na diaľnicu. Prešli sme ďalší kus diaľnice a skončili zase na normálnej ceste, lebo diaľnica už nepokračovala. Bolo tam nejaké mestečko tak sme zišli tam a zaparkovali na takej bočnej cestičke, bol tam nejaký traktor a kamión. Tak že dobre, tu by to šlo. Vystúpila som z auta a kúsok od nás bola nejaká budova, vyzerala to byť nejaká dieľňa, tiež tam parkoval traktor a svietilo sa tam. Bolo asi 12 v noci. Za normálnych okolností, by sa asi nič nedialo, ale v tú noc, sme sa zhodli na tom, že tu teda nie a pokračovali ďalej. Veď kto vie, kto to tam straší. Prišli sme tam k takým skladom pri ceste. Tam sme sa najedli a nakoniec taktiež usúdili, že toto nie je miesto na spanie. Pri odchode ako sme cúvali z tej uličky, zrazu bum a rana zo zadu do auta. Bol tam totiž stĺp, ktorý nebolo dobre vidieť, tak sme ním poznačili zadok auta. Odfičali sme teda odtiaľ, ďalej smerom na sever, na sever. Ďalšia zastáva bola na odpočívadle pri ceste, no keď sme tam zbadali také rozbité drevené garážové dvere, tak sme sa na seba pozreli a už nás tam nebolo. Vyzerali tak, že každú chvíľu z nich vyskočí nejaké strašidlo. Nakoniec sme zastali na takom väčšom odpočívadle, kde bol nejaký opustený dom. Akurát začalo pršať. Strašidlá, nestrašidlá, povykladali sme bicykle a prerobili auto na spací mód. Šťastne sme sa dočkali rána, dokonca ani žiadne strašidlo na nás nevyskočilo, aj keď auto sme radšej zamkli:)
Ráno už nepršalo, dokonca aj slniečko sa ukazovalo a vyzeralo to tam skôr ako niekde v Tatrách a nie v Španielsku. Pokračovali sme smerom k Ribadeu, cieľu našej cesty od ktorého nás delilo už len okolo 100km. V nedeľu okolo desiatej doobeda sme dorazili do Ribadea, kde sme sa mali stretnúť s našimi domácimi. Chodia vždy v stredu a v nedeľu predávať na trh. Stihli sme si pozrieť ešte aspoň centrum a pobrežie a so zmiešanými pocitmi strachu a očakávania sme sa vybrali na miestny trh. Tam nás naozaj čakala Elia, pani domu:) a povedala nám ako sa dostaneme k nim domov, že majú teraz ďalších dvoch dobrovoľníkov a tí sú doma.
Nakoniec teda naše putovanie šťastne skončilo a s kým a s čim sme sa stretli na farme Vám porozprávam nabudúce:)
prvé výhľady na more v Ribadeu:
most bez mosta:
