Tak pekne od začiatku. Siska priletela v stredu 19. októbra a mala prísť poobede vlakom tak aby som ja ešte stihla ísť na španielčinu (máme teraz kurz španielčiny v rámci Erazmu). Ušiel jej, ale vlak, a aby som ja mohla ísť na španielčinu bola ju vyzdvihnúť jedna z mojich spolubývajúcich Eva s jedným kamarátom, Gallom. Toho vlastne už poznáte z príbehu o Mulhacéne. Ešte som sa s ním skúšla dohodnúť, ž šak on by mohol ísť na španielčinu miesto mňa a ja pre Sisku, ale to sa mu nejak nepozdávalo. Napísala som Siske ako sa veci majú, im som ukázala fotku a dúfala, že to dobre dopadne. Keď mi to Siska potom opisovala, tak vravela, že to bol skoro únos:), že ju tam chytili a bez možnosti úniku brali so sebou. Celú cestu jej niečo rozprávali, no moc im nerozumela. Trochu je problém, že rozprávajú andalúzštinou a to má od španielčiny dosť ďaleko, aj Španieli z iných častí krajiny majú problém in rozumieť. Ako oni hovoria niekedy si ani oni medzi sebou nerozumejú:) Siske sa zdalo, že strašne často opakujú slovo "suka", len nevedela čo to znamená. No tak to je prosím pekne spotvorené moje meno. No nesmejte sa:) To zostalo zo Zuzka, z tu skoro nikto vyslovit nevie, a keďže sme v Andalúzii, tak to druhé z vypadáva úplne. Najprv ma volali Susana, to je pre nich aspon jednoduchšie. No možno, ich ešte niekedy naučím vyšší level Zuzinka, ale pochybujem bo už Zuzka je pre nich dosť zložité. Siska zistila čo to je až keď som ja prišla domov. Tak som tu u nás pekne uvítala, teda skôr ju už stihli uvítať oni a ona sa už stihla zaspať medzičasom. No chápete namáhavá cesta lietadlom:) Siska mi doniesla aj darček, tatranský čaj:) Tak to sa tešili, a dokonca to tu tuším niekomu aj chutilo. 62% to podla mňa ešte nikdy pred tým ani nevideli:) Ešte v ten večer sme sa vybrali aj na prvú večernú prechádzku po Córdobe. Celkom dosť sme toho prešli, z toho večera mám aj tú peknú fotku, čo ste si určite všimli:) Myslím, že v ten večer sme ochutnali aj takú zmrzku, čo tu teraz robia, ono je to tuším oficiálne dokonca mrazený jogurt, no hami-mňami. Vlastne aj na pivo, sme ešte boli. No my sme toho stihli:) A ak sa hovorí, že Vám k pivu, alebo všeobecne jk pitiu donesú niečo malé na jedenie tzv "tapas" tak nie vždy je to pravda, a nie vždy je to zadarmo. Dnes sú podľa mňa celé tapas, už aj tak pekne spotvorené, miesto olív, morských potvor, tej ich šunky, sa dostanete v niektorých podnikoch aj k napr. hot-to , hamburgeru, hranolkám, akurát je to všetko v malom vydaní. Druhý deň som musela Sisku nechať na pospas osudu a nákupom:), ja som musela ísť do školy. V ten deň som bola ešte ráno plávať. Ak som ešte niekomu nehovorila tak chodím 2x do týždňa ráno plávať. Je to v rámci školy a oficiálne je to ako plavecký kurz. Je to super, ráno o osmej sme tam väčšinou tak 3-4. To sa mi naozaj páči, aj ten čo to "trénuje" alebo vyučuje alebo ako to nazvať, je super. Akurát, že v to ráno som strašne zaspala:) Tí čo ma trochu viac poznajú, tak mi asi neuveria, že tento víkend som vstávala o 9 a raňajkovala o 12 (ono je to tu zase trochu výhodnejšie keďže obeduje sa tu tak o 3). Takže áno už aj mne sa stáva, že zaspím a to som nemusela stávať nejak strašne skoro, ale o 7. Zobudila som sa 7:25 s tým, že vlak čo ide do školy odchádza 7:40 a na stanicu je to tak 15 min pešo. Najprv som myslela, že kašlem na to a nepôjdem, ale nakoniec so si povedala, že to skúsim, že keď pobežím celú cestu tak to stihnem. A aj som to stihla:) Teraz už mám bicykel, tak môžem chodiť do školy na bicykli (ak nezaspím:)). Siska dostala mapu a v ten deň si pochodila sama Córdobu, dokonca bola aj na miestach, kde som ja nebola, ako napr múzeu de Bellas artes:). V ten deň sme mali pre zmenu cukríky z veľkého cukríkového obchodu, ten je na námestí pri ktorom, máme španielčinu. Večerať sme boli v takom hipíckom podniku a to Siska videla, že sa tu môže večerať fakt neskoro (asi tak o pol 11). Tu musím podotknúť, že tento krát som Sisku netýrala hladom:) šak koľko krát som už spomínala jedlo. Tu sa podľa mňa ani hladovať nedá, jedným z ich zmyslov života je jedlo. Je sa tu veľa a nejaké zásady zdravej stravy, alebo tak, no zabudnite. Ako mi hovoril Dan (ten američan), ak sú Španieli tak pol hodinu bez jedla, tak o ňom musia aspoň hovoriť ( to je samozrejme trochu prehnané). Byť vegetariánom je tu tiež značne náročné. Na druhú stranu, tu jedia málo sladkého, teda aspoň na môj vkus (tiež asi treba dodať, že ja zjem veľa sladkého a mám rada asi všeko sladké, čo sa dá jesť (ryžový nákyp sa neráta, to je spotvorená ryža)). S tým sa vlastne spája ešte jedna veselá príhoda. Keď prišla Siska tak jej ukazovali kde je kuchyňa a či nie je hladná a tak. Ukazovli jej aj kde máme kakao, ja tu mám totiž nadmernú spotrebu kaka kľudne aj dve denne:) Tak to teraz asi vyzerá, že všetci na Slovensku fičíme na kakae. Vysvetlím Vám to. Tu sa je oveľa nesôr ako u nás. Obed tak o 2-3 a večera o 9-10. Takže jasné keď som prišla tak som bola hladná skôr ako oni, tak som si robila aspoň kakao, a tiež pre nedostatok sladkého. Siska to veľmi rýchlo pochopila a potom som aj jej robila na raňajky kakauko:) Okrem toho sladké raňajky to ja môžem:)
Tuším som sa nejak rozpísala. Pokračujeme piatkom, všetko pekne postupne. V piatok sme si spravili výlet do Granady. Išli sme busom, odchádzali sme tuším niečo pre 8 ráno. Dá sa ísť aj vlakom, čo je síce rýchlejšie, busom sú to tak 3 hodiny, ale aj o dosť drahšie, majú tu totiž rýchlovlaky. Dokonca sme videli aj východ Slnka z busu, ale ako Siska podotkla to tu nie je až taký problém, aj keď teraz je to trochu horšie, keď posunuli čas, tak vychádza "už" okolo 7. Do Granady sme prišli niečo pred 11, ako vždy prvá úloha bola nájsť záchod:) Do centra sme šli busom, aj keď sme sa nakoniec previezli o 1 zástavku. Prvé sme sa vybrali do katedrály. Bola to prvá katedrála prerobená z mešity na katedrálu (teda okrm cordobskej, ktorú som ja videla aj pred tým, ale tá sa stále podobá viac na mešitu ako na katedrálu), potom se zistili, že také sú to skoro všetky:) Pravdu povediac si z nej až tak moc nepamätám, len to ako Siska ofrflala, že tam pomiešali všetky umelecké štýly, a že tam boli dva organy. Potom sme boli pozrieť kaplnke de los reyes católicos, kde sú pochovaní tí čo reconquistovali (pokresťančili) Granadu. V Granade sme so Siskou prvý krát ochutnali churros con chocolate, čo je dajme tomu niečo na spôsob našich šišiek, ale má to tvar tyčinky a namáčajú to do čokolády. Siska to okomentovala, že je to ako langoš. Čakali sme, že to bude sladké ale ono to je sladké až keď to namočíte do tej čokolády. Zhodli sme sa, že je to skôr slané. A doniesla nám ich naozaj kopec:) Prebehli sme ešte nádvorie jednej nemocnice, ktorú zakladali nejak strašne dávno asi v 16. toročí a Siska nečakala, že to ešte bude fungovať ako nemocnica. Tak potom sme odtial rýchlo fičali, to sa už Siska bála, že chytí nejakú chorobu:) Obišli sme ešte jeden kostol a jeden kláštor, ktoré boli vzhľadom na siestu zavreté, to zas Siska frflala:) Tak som Sisku vytihla na výhľad Krištofa Kolumba, bol tam aj kostol pomenovaný po ňom, ale zavretý. Tento výhľad Sisku moc nenadchol, ale videli sme kus Granady, ako sa celá nesie v hnedých farbách. To ešte musím podotknúť, že Sisku celý čas boleli nohy, akože pacičky z chodenia po Córdobe. Z jedneho výhľadu sme sa prsunuli na druhý, Mirador de St. Nicolas, na ktorom mi Siska povedala, že jej ďakujem, že si ma sem vzala, a to je taká pochvala od Sisky, že na to budem ešte dlho spomínať:) Bolo odtiaľ vidieť celú Alhambru, takú veľkú pevnosť a palácový komplex so záhradami, kam sme sa nedostali, lebo už boli vypredané lístky. To je prosím pekne hnusný masový turizmus, keď tam v jeden deň pustia len "6500" návštevníkov a 5 dopredu sa už nedali zohnať lístky cez net, lebo boli vypredané. Siska bola z toho dosť sklmaná, že sme sa tam nedostali, no ja hovrím, že to nebolo až tak na škodu, lebo by sme tam zabili celý deň a nevideli by sme nič iné z Granady a ešte by sme aj boli súčasťou hnusného masového turizmu:) Z Miradoru sme sa vybrali smer Sacramonte, čo je taká špeciálna časť Granady. Vraj tam žijú ľudia v jaskyniach, pôvodne to boli cigáni, dnes sú tam múzea, nejaké podniky a niektorí tam žijú do dnes. Bola som z toho trochu sklamaná, čakala som naozajstné jaskyne a a oni to boli také domy vsadené v kopci. Niečo ako tunel a malo to normálne prednú stenu. Tu mala Siska aj svoje prvé tinto de verano (červené víno s citrónovou fantou a samozrejme s ľadom, ako všetko pitie, snáď okrem piva) a dostali sme k tomu aj nejaké morské potvory a olivy. Zo Sacramonte sme to zobrali smerom k Alhambre, kde sme sa nakoniec dostali aspoň do jedného z palácov, ktorý bol otvorený bez spoplatnenia. Z toho mala Siska naozaj neskrývanú radosť:) Po Alhambre sme rozmýšľali ešte o La Cartuja, čo je kláštor, vraj je to veľmi pekné, ale na opačnej strane ako autobusová stanica. Usúdili sme, že to asi nestíhame a vybrali sme sa smerom k stanici. Nahovorila som Sisku, že šak to zvládneme pešo. Potom som si všimla, že tam kde je na našej mape nakreslená stanica, že to vlastne ešte nie je stanica, ale len šípka na ten smer. Tak sme sa rozhodli počkať na bus, už bol taký dosť pokročilý čas, aby sme to vôbec stihli inak nám hrozilo, že zostaneme v Granade. Kedy pjde bus sa nám zistiť nepodarilo, nenájdete tu rozpis, ako u nás, ale len ked ide prvý, kedy posledný a v akom intervale približne chodia (napr. 6-12 min.) Po tých 12 min. sme to vzdali a nakoniec šli na stanicu taxíkom. Autobus domov sme nejakým zázrakom stihli, myslím, že nakoniec ani neodchádzal presne o 19. tak ako mal. Tak si Siska užila, aspoň aj trochu stresu, potom som sa už pešo radšej nikam nehrnula pokiaľ bolo odporúčané ísť tam busom:) Tak skončil, náš prvý cestovateľský deň. Rozmýšľam, že Vám to budem dávkovať postupne, už teraz je to dosť dlhé a to je len prvý deň. Budem sa pobáhľať s pokračovaním. A fotky nájdete u Sisky na FB, hneď ako ich tam dá:)
Tak budeme pokračovať, ako sa patrí, ďalším dňom, teda sobotou, dňom odychovým. V sobotu sme žiadnu veľkú cestu nepodnikli. Doobeda sme sa boli pozrieť na córdobskú mešitu. Siska síce už pred tým stihla frflať, že nechce už mešitu ani vidieť, ale to ju ešte nevidela zvnútra. Doobeda do pol 10 je vstup grátis tak sme to využili. Na mešite je najlepší priestor, veľa prietoru. S kostolom sa to v podstate nedá porovnať. Pôvodne to bola moslimská mešita, neskôr z toho spravili katolícky kostol počas reconquisty. Dnes sa to používa ako katolícky kostol, slúžia sa tam omše, okrem toho tam stále prúdia zástupy turistov. V strede je tam veľký oltár a organ a bočné kaplnky sú tiež kresťanské. Z moslimského tam zostal mihrab, ten ukazuje ktorým smerom je mekka a podľa toho vedia ktorým smeromsa modliť. Je to proste fakt veľké, najlepšie keď to uvidíte na fotkách, a ešte lepšie naživo. Z mešity sme sa vybrali smer synagóga (prechádzali sme z jedného náboženstva na druhé:)) Synagóga Sisku trochu sklamala, je malá a nič v nej nie je. Hovorila som vtedy Siske, že mňa na tom skôr fascinuje, keď si predstavím, že sa tam schádzali a schovávli počas vojny, čo vôbec nie je tak dávno. Potom prišla Siskina chvíľa a išli sme do obchodov. Siska skúšala jedny botičky za druhými a ja som robila spojku s domorodcami a nosiča. Siska nakúpila botičky ešte na tri zimy dopredu:) Na obed sme prifičali domov tu sa Siskine nákupy nestreli až s takým veľkým pochopením, ale všetci jej botičky chválili. Poobede sme nejak nevedeli čo so sebou nakoniec sme sa rozhodli pre dedinku Almodóvar del río, kde je aj malý hrad, ktorý sme vlastne chceli vidieť. Tam sme išli busom a naspäť sme sa vracali autom s jednou kamoškou, tu je trocha problém dostať sa busom a vlakom kam potrebujete. Hrad bol super, aj so všetkými výhľadmi:) Má 4 veže a každá je nejak zariadená a z hora je výhľad. No máte výhľad z jedneho hradu na všetky 4 svetové strany:) Po návrate z hradu, sme ešte varili granadir a zemiakové placky pod Siskiným vedením. No kúsok domov v ďalekom Španielsku:) Otvorili sme aj tatranský čaj. Všetkým všetko chutilo, len ktovie či tu jedlo nechvália len zo zvyku, že by sa to malo. Teda lepšie povedané tu sa jedlo musí chváliť. Večer sme sa so Siskou ešte vybrali von, ale to tiež Sisku sklamalo, tu začínajú žiť strašne neskoro. Keď chcete niekam ísť tak to nemá zmysel skôr ako o 12 večer. Takže už okolo druhej sme boli naspäť, aspoň sme sa lepšie vyspali na nedeľný výlet do Sevilly:)
Sevilla, najlepšie mesto, ktoré sme videli, myslím,že na tom by sme sa so Siskou zhodli. Do Sevilly sme išli vláčikom. Vláčiky tu majú síce super rýchle, ale aj super drahé. Do niektorých miest, ale majú aj také niečo ako naše rýchliky a tie nie sú až také drahé. Tak do Sevilly sme šli práve takým. Cenovo to bolo viac menej ako bus a časovo lepšie. Zo stanice sme išli busom do centra, stanica bola ako v Granade mimo centra. Tento krát sme sa nepreviezli, al vystúpili sme skôr, ako sme mali tak sme nakoniec išli to centra 2 rôznymi busmi. Najprv sme sa museli hlavne zorientovať kde sme. Vystupovali sme na konečnej tak, sme sa tešili, že to je super nemusíme riešiť kde vystúpiť, ale proste tam kde vystúpia všetci. Dopadli sme tak, že sme sa zakecali a šofér na nás musel zakričať, že konečná, a že by sme mohli vystúpiť. Prvé čo sme v Seville videli bola bývalá tabaková fabrika, dnes tam je tuším nejaká fakulta, ale už sa presne nepamätám. Potom sme išli navštíviť sevillský alcázar (pevnosť). Tak ako majú v Córdobe alcazár majú v Granade Alhambru a v Seville alcázar. Všetko to boli v podstate pevnosti najprv arabské a potom kreťanské, alebo kráľovské, ale Španielsko bolo vždy silne katolícke. Alcazár bol super aj keď som ho Siske najprv ofrflala, že je pred ním strašná rada. Tak som ju nahovárala, aby sme tam nešli, že to je hnusný masový turizmus. Siska povedala, že masy vedia čo je dobré, a tak sme poslušne čakali:) Nakoniec to nebolo také strašné, čakali sme asi pol hodku. Horšia bola tá rodinka za nami, ktorá stihla za tú dobu vycvakať asi 50 fotiek. Ako hovorí náš tato, hnusné digitály:) Alcazár bol nakoniec super, za ten čas čakania som si aspoň stihla prečítať, čo tam vlastne všetko majú. Boli tam rôzne poemnované miestnosti, podľa toho n čo slúžili, alebo čo sa tam stalo. Nie je to, ale také ako naše hrady, kde je aj zariadenie a nábytok. Tu boli prázdne izby, ale krásne stropy, väčšinou drevené, kachličkové obklady a nádvoria, fontánky. Celé to bolo rozdelené na časť súkromnú, kde mali kedysi aj harém, a na časť verejnú. Siska, bola zo mňa trochu na nervy, že si čítam všetky tabuľky, a že jej ich príliš nudne referujem:) Za Alcázarom boli záhrady, kde sme si urobili prestávku na toastík (na každý výlet sme mali nabalené toustíky:)) Boli tam aj kúpele, tak sme sa tam fotili, dnes tam už vlastne bol len taký dlhý, niečo ako kameninový bazén. Arabské kúpele tu nájdete tiež skoro v každom meste. Niektoré sú užlen pozostatky po Araboch, iné sú také, že tam môžete využiť služby kúpeľov. Vlastne neviem či tie sú nanaovo urobené, alebo sú to tie pôvodné. Aj v Córdobe sú, ale nebola som tam. V záhradach bol aj labyrint, tak to sme sa so Siskou tešili, bol taký z kríkov, ako zo strašidelného filmu. Z alzácaru, sme sa vybrai ku katedrále, ktorá bola ešte v tej dobe zavretá tak sme sa boli pozrieť naokolo a vošli sme do jedného kostola, ktorý bol otvorený, mali tam akurát krst. Potom sme sa postavili pre katedrálu, chýbala tak pol hodina do otvorenia. Predpokladali sme, teda Siska predpokladala:), že tam bude rada ako pred alcázarom. Tak sme táli pri bráne a verte-neverte rada sa tam za chvíľu vytvorila. Siska vymyslela, že najprv ideme do veže katedrály odkiaľ je vyhliadka. Tak sme najprv splašene bhali po katedrále, a hľadali vchod do veže. Nakoniec sme ho úspešne našli. Vystúpali sme, myslím, že to bolo dokonca cez 30 poschodí až hore. Neboli tam ale schody, ale len stúpajúci chodník. Splnili sme Siskine očakávania a na veži sme boli prvé:) Výhľady boli super, strašne tam, ale fúkalo a Siska mi stále niekam odbiehala. Bola nejaká naspeedovaná z toho, že sme tam prvé a ako to super vymyslela:) Po veži sme si pozreli aj katedrálu, je tam pochovaný Krištof Kolumbus a keď sme tam boli tak v jednej časti akurát sídlila manifestácia učiteľov. Tu sa teraz protestuje proti všetkému, proti politike, globalizácii, tak protestujú aj učitelia. Po ktedrále sme nabrali smer obed, nič sme, ale nenašli, kým sme prišli ku corride, tak sme sa rozhodli, že zvládneme ešte prehliadku corridy. Bola tam teta sprievodkyňa, ktorá robila prehliadk v španielčine aj angličtine, jedno po druhom, tak som Siske hovorila, že to aj ja chcem vedieť, prepínať z angličtiny do španielčiny. Potom chvíľu trvalo, kám sa Siske podarilo objasniť mi, že španielčina je vlastne jej materinský jazyk:) že pre tú sprievodkyňu to nie sú dva cudzie jazyky. Bolo o celkom zaujímavé, aj keď neviem či to vôbec niekto tak presne pochopil, o čo im vlastne ide. Vraj je najlepšie, ak to prežije ten býk aj ten toreádor. Vraj to zaujímavé je ten boj a nie, aby ho zabil, no jeho úlohou je aj tak zabiť toho býka. Ten toreádor tam nie je sám. Má pomocníkov a on to celé len riadi. Riadi 6 peších a troch, ktorí sú na koňoch. Tiež by mal nejakým spôsobom nasmrovť toho býka. pomocníci do neho zapichujú, to čo má potom napichané v chrbte. Pre toho býka to nie je až také poškodenie prejde mu to len cez kožu. Zabiť by ho mal ale torádor, tým, že mu prepichne srdce. Sú to práve tie torros bravos, čo sa tu špeiálne chovajú na býčie zápasy. Po 5 rokoch by mali ísť do corridy, ale myslím, že to ie je vždy tak. Nieked na to používajú aj mladších, ale potom má tá trofej menšiu hodnotu. Ak ten býk corridu prežije vracia sa na farmu odkiaĺ ho doviezli a už nikdy sa do corridy nevráti. Každý tam môže len raz. Ak nemá toľko šťastia tak ide na tanier. Mäso je ešte kvalitnjšie a samozrejme aj drahšie ako ostatné býčie mäso. Toreádoruje sa len v sezóne, ktorá trvá tak od apríla do októbra ak si to dobre pamätám. Podľa toho, čo hovorila tie býky majú tak 500 kg, takže v porovnaní s niektroými nie sú až take veľké. Ako hovorila mnohí to asi odsudzujú, ale je to časť ich kultúry, a je otátne či sa majú lepšie torros bravos, alebo tí čo síce nemusia do corridy, ale okrem maštale nikdy nič iné nevideli. Z corridy, sme už naozaj išli smer obed. Hľadali sme jeden bar, kde by sa malo dať dobre a lacno najesť podľa knižky, ale bol zavretý a tak sme sa posadili vedľa kde bol taký maličký a otvorený. Dali sme si tinto a k tomu tapas, ale platili, sme za to viac, ako by bolo normálne. TTu je to trochu problém, že niečo ako jedálny lístok majú málo kde a keď zisti, že ste cudzinci no tak hurá. Aj keď neviem prečo my so Siskou vyzeráme práve tak, že by sa n nás dalo dobre zarobiť. Tam Siska ochutnala aj tortillu, čo je niečo na spôsob omelety so zemiakmi. Je to v tvare kruhu, tak 3 cm vysoké a krája sa to na trojuholníky, ako torta. Vajíčka sa pomiešajú s nakrájanými zemiakmi a tak sa to upraží na panvici, Potom sme sa vracali cez mesto a stihli sme ešte churros s čokoládou, bohužiaľ, už sme potom nestihli Plaza de Espaňa (námestie Španielska), ale to sme, už nechceli riskovať, že nestihneme vlak domov:) Na stanici sme stihli ešte cukríkový obchod a hurá do Córdoby:)
Tak a prišli poseldné dva dni so Siskou. Naplánovali sme, že ich strávime v Malage, Siska odtiaľ v stredu odlietala do Bratislavy. V pondelok skoro ráno sme sa vydali na autobusovú stanicu. Vonku pršalo. Ešte som sa pýtala Sisky, či nechce požičať bundu. Nie, nie veď mám mikinu. A určite ideme aj keď prší? Jasné, že ideme aj keď prší. Ok, Siska ako povieš.:) Myslím, že sme zmokli dostatočne už, len kým sme na tú stanicu prišli. Tá cesta to bo tiež zážizok. Išli sme busom a ako sme sa blížili k pobrežiu, bolo to horšie a horšie. Zatiahnuté, hmla, pršalo a pršalo a pridával sa k tomu aj riadny vietor. Vtedy som si fakt hovorila, že sme mali radšej zostať doma:) Siska našťastie dosť z tej cesty prespala. Vystúpili sme v Málage. Prvým cieľom na stanici, bol samozrejme záchod:) Potom sa naskytla otázka: Čo teraz? Na stanci bol taký malý informačný kútik a sedela tam taká blonďavá slečna. Tak sme od nej dostali mapu a nejaké info kde sa dá ubytovať. Potom, čo nám to všetko vysvetlila po španielsky, sme zistili, že je Češka:) Autobusom, tento krát výnimočne úplne správne, nevystúpili sme skoro ani neskoro, sme sa dostavili k námestiu pri ktorom bol hostel. Ubytovali nás úplne v pohode, nebolo treba žiadnu rezerváciu ani nič podobné. Bola smola, že pršalo práve pondelok a aj veľa z múzeií bolo zatvrorených. Boli sme aspoň v rodnom dome Picassa. Narodil sa v Málage, al ako desaťročný odtiaľ odišiel a potom už tvoril v Paríži. Ani som nevedela, že to nie je zas až tk dávno čo zomrel. Bolo tam v podstate len pár obrazov, ale celé horné poschodie bolo zatvorené. V múzeu sme sa ešte pýtali na nejaké nákupné centrum, ale teta nás posala uličky so suvenýrmi. Ešte sme stihli jeden kostol, do ktorého by sme asi nevyliezli, keby tak nepršalo a myslím, že sme neboli jediné:) Cez ten dážď sme prešli až k katedrále. To už bola Siska celkom dosť premočená.ale ako povedala na začiatku, sme predsa dievčatá zo Slovenska a zvládneme nejaký dážď v Španilsku. To ešte nevedela ako môže v Španielsku pršať, že stojí voda na ceste. Katedrálu v Málag majú s nedokončenou vežou, lebo nejaký kráľ sa rozhodol investovať do niečoho iného, ak sa dobre pamätám tak do nejakej vojny. V katedrále sme strávili viac času, ako by sme strávili za pekného počasia:) Pamätám si len, že tam boli vyrezávané lavice a taká tá časť pre cirkevných papalášov (všetkým veriacim sa vopred ospravedlňujem, ak by ich to urazilo, ale nemyslím to vôbec v zlom). Nie som si istá, či viete čo myslím, ale keď ste boli v Martinovi v Bratislave, tak to čo je v tej prednej časti. Keď sme vyšli von, tak úplne nečakane ešte stále pršalo. Našli sme jednu turistickú info kanceláriu, tak sme sa pýtali, či majú v Malage nejaké nákupné centrum. Ten deň naozaj na nič iné použiteľný nebol, a myslím, že sme neboli prevé ani posledné. Takže v ten deň sme skončili v nákupnom centre, no hanba:) Siska si chcela kúpiť bundu už v Córdobe, ale žiadnu nenašla, tak si ju z donútenia kúpila v Málage, bola tam fakt zima, aj dáždnik si kúpila, ten tu zostal zatiaľ so mnou (už som ho aj raz vyvenčila). Ja som si kúpila nohavice v takom obchode kde najmenšie číslo mali 38, tak sa mi potom smiala, že už nakupujem v obchode s nadmernými veľkosťami:) (vlastne to nie je moc na smiech, ale ja za to nemôžem, že zmyslom života Španielov je jedlo a pitie). Keď sme poobede vychádzali z toho obchodného centra tak už nepršalo a nakoniec Siska niesla tú bundu v ruke, keď sme šli do hostela. Večer, sme sa vybrali ešte pozrieť do prístavu. Našli sme tam taký park s preliezkami, tak sme sa trochu vyblbli, a mali tam úplne famózny kolotoč, no už aby Siska zverejnila fotky:) A chodila som tam vo fontáne:) Siska mala raodsť, ž sa chcem konečne dobrovoľne fotiť, tak sme sa tam fotili a fotili:) Z prístavu sme viac menej videli len veľkúúú loď, na ktorú Siska povedala, že i tak už videla väčšiu:) Večer sme sa vrátili do hostela, že majú byť na večeru palacinky na slano, ale už nám žiadne nezostali. Tak sme si uvarili, naše cestoviny zo sáčku:) Bolo to tiež celkom veselé, Siska to neodhadla a naliala tam veľa vody a ja som zase do mojich musela dolievať. To najprv chcela, že uvaríme len z jedného sáčku, no ešte, že som ju neposlúchla:) Dole bolo niečo na spôsob spoločenskej miestnosti a baru, tak sme si tam doniesli cestoviny a dali sme si pivo. Potom sme so Siskou vyriešili všetky otázky šťastného a nešťastného života, spokojnosti, vzťahov..... Bol to poučný večer:) Spali sme v spoločnej izbe s ďalšími ôsmymi ľuďmi, teda toľko ich tam asi nebolo, ale tá izba bola pre 10 ľudí. Siska ráno docela nadával, že sa moc nevyspala, že vraj tam niektorí (vrátane mňa:))strašne chrápali:) Ale ja sa musím brániť, mňa po tom pive bolelo hrdlo, ja som sa budila na to. Ja som sa na rozdiel od Sisky v pohode vyspala:) Ráno sme mali ešte hostelové raňajky, pobalili sa a išli smer Alcázar (to už poznáte, že:)), áno aj v Málage majú jeden vzoreček:) Ešte pred tým sme stihli Picassove múzeum, musím uznať, že to bolo aj celkom zaujímavé. V podzemí tam boli rímske a phenijské vykopávky, ktoré Siska ofrflala (ale aspoň záchod im tam pochválila:)) Vraj tam za Rimanov, bola fabrika, kde solili ryby a vyvážalo sa to. Rímske zbytky, pod budovami, tu nie sú žiadnou vzácnosťou, aj v Córdobe je takých viac. Potom nasledoval malagský Alcázar. Bolo to tam pekné a hlavne veľké. Prešli sme to úplne celé. Mali tam aj výťah, len sme sa ním najprv museli previezť, aby sme zistili, že to ide von z pevnosti, tak sme sa pekne ním vrátili späť:) Mali tam super výhľady (aj na more:)), a našli sme tam stromy s chlpatými jabĺčkami a strašne som chcela Sisku presvedčiť, že sú to granátové. Siska nakoniec jedno rozbila jedno kameňom, aby ma presvedčila (rozšlapnúť sa to naozaj nedalo), aj tak jej neverím, že neboli granátové. Ale nie potom sme našli strom aj s granátovými, tak som jej musela uveriť:) Z Alcázaru sme šli prístav. Cestou dolu sme sa so Siskou jedna druhú presviedčali prečo je lepšia dovolenka v Egypte a prečo v Chorvátsku. Siska tvrdila, že Egypt je super lebo za lacno sa môžeš all inclusive válať na pláži. Ja som ju presviedčala, že taká dovolenka je pre mňa nudná. Snažila som sa ju presvedčiť, že aj Chorvátsko môže byť na cestovanie pekné, ona tvrdila, že Chorvátsko je nudné, že sa moc ničím nelíši od Slovenska. To Vám musím ešte povedať, čo sa nám stalo, keď sme šli z toho picassovho múzea. Veci sme nechali ešte v hosteli, že sa tam ešte vrátime pred obchodm vyzdvihnúť ich, aby sme nemuseli nosiť celú Siskinu batožinu. Cestou z múzea som si spomenula, že v tom igelite, čo som sa ráno čudovala, že odkiaľ ho mám boli náušnice. Ten večer pred tým, ako sme sa motali po meste, tak sme našli obchod, kde mali nekonečne veľa náušníc. Ja som kúpila jedny Bube (ale pssssst, ona ešte možno verí na Ježiška, o čom fakt pochybujem), keby niekto nevedel tak to je moja malá sestra. Teda malá, už jej tak za chvíľu nebudem môcť hovoriť. VO februári bude mať deväť, a už teraz sa vie namaľovať lepšie ako ja (zase berme do úvahy, že ja to neviem vôbec). Ešteže mám Sisku:) No aby sme sa dostali k tomu, čo sa stalo s tým igelitom. Ja som ho tam totiž ráno vyhodila. Boli tam teda Bubine náušnice a jedna Siskina. Tak sme sa vrátili do hostela, našťastie tam stále boli. Úspešne som ich zachránila:) a až potom, sme mohli pokračovať na alcázar. Takže sme skončili pri pláži kde sme mali obed. Dali sme si menu, čo bola taká polievka s morskými potvorkami, tie čo mali chápadielka som presťahovala Siske do taniera:) Menu stálo 4,50, ale naúčtovali nám 5,50. Zase chceli na nás asi zarobiť, keď som mu to ukázala tak nám hneď doniesol druhý, už dobrý účet. Fakt neviem čím sme to tak priťahovali. Potom sme mali ešte posedenie na pláži, a namočili sme si aspoň nožky do mora. Ak sa hovorí, že tam nie je pekná pláž tak je to pravda, teda Siska tvrdila, že jej sa to tam páči, že sa jej páči veľkomesto, no ale hneď za plážou bytovky, no neviem neviem. To sme mali zase so Siskou podnú no vic menej nikam nevedúcu debatu, či je pekné veľkomesto, alebo nie. Ono to asi vyzerá, že sme so Siskou asi úplne odlišné, a že sme to nemohli spolu vydržať, lebo ja hovrím, že hnusné veľkomesto a ona hnusná príroda:) Nebolo na tej pláži síce toľko cigaretocých ohorkov, ako v Ukrajine, ale čistá teda tiež nebola. Po pláži sme už nabrali smer hostel. cestou cez mesto, Siska uvidela v jednom výklade šaty, že si ich chce vyskúšať. Odchádzali sme odtiaľ tak, že ja so šatami a Siska s tričkom. Nesmejte sa, ani ja neviem čo budem s nimi robiť:) Ale Siska ma presviedčala aké sú super, a že šak pôjdem niekomu na svadbu, alebo na promócie, že sa o určite zíde. Hlavne sa už nemôžem moc zväčšiť, cez zadok som ich natiahla len tak tak:) (zase o vlastne vôbec nie je smiešne), aj pre to som nad nimi toľko meditovala. Teta predavačka, hovorila, že tie čo som si nakoniec kúpila a ešte dvojo čo tam mala, že sú strašne maličké, že to zatiaľ skoro nikto neobliekol. Tak to bol hneď lepší pocit po obchode s nadmernými veľkosťami:) Už sme sa len dopravili na stanicu a museli sme sa rozlúčiť:(:( Ja som odchádzala busom do Córdoby a Siska na letisko. letelo jej to síce až druhý deň ráno, ale dosť skoro a z letiska by musela z hostela taxíkom. Keďže zistila, že v hosteli sa aj tak bohvieako nevyspí rozhodla sa radšej pre letisko. Tak ma ešte vyprevadila na bus. To bolo také nostalgické, že pred mesiacom som odtial odchádzala sama prvýkrát do Córdoby:) Teraz som skoro plakala, ako sme si mávali so Siskou, ešte som ju tam aj nechávaa napospas osudu do ďalšieho dňa. Ešte mi písala z letiska aké to tam je strašné. Nakoniec šťaste doletela domov a ja som sa vrátila do Córdoby. Skúšala som ju presvedčiť, nech ma vezme domov, ale nechcela:) Tak ešte zostávam tu. Snáď bude aspoň o čom písať:)
