Radšej Chorvátsko, či Bulharsko?- cesta autom

Spomínam si na obdobie svojich štrnástich rokov. Strýko prišiel s návrhom na spoločnú dovolenku. S bratom, sesternicou, a bratrancom sme sa, ako všetky deti tešili. Konečne by sme zažili nejakú spoločnú dovolenku. Robili sme si plány, ale nielen že my, ale ani naši rodičia netušili, čo nás čaká. Dodnes v nás však ostala spomienka na cestu do Bulharska.
Cez Maďarsko sa išlo ešte celkom dobre. Maďari majú dobré cesty... ale aj na tých cestách nájdete nejaký háčik- smerové tabule sú tam otočené trochu inak, než naše. Nie že by stáli chrbtom k šoférovi, oni k nemu stoja šikmo.
Za Maďarskom cesta pokračovala cez Rumunsko. Rozbité cesty, raz pastieri s dobytkom, inokedy s ovcami, alebo kozami. Celkom pekná krajina, odmysliac si cesty. Možno by mal človek na chvíľu aj pocit, že sa nachádza v nejakej rozprávke. Omnoho častejšie, než osobnú automobilovú dopravu by ste tam mohli stretnúť ľudí na vozoch, ktoré ťahajú kone.
Len priechod z Rumunska do Bulharska bol mizerný. Šoférov z iných krajín Rumuni odstavili nabok, kým nezaplatili akýsi nezmyslený poplatok vo výške 40 euro bez ohľadu na ich únavu. Už len odtiaľ by sa bol človek schopný vrátiť a nezaplatiť im ani deravý groš. Môj otec a strýko sa však rozhodli inak- chceli pokračovať v ceste a tak sme z desaťdňovej dovolenky mali zhruba šesťdňovú. Po niekoľkých ďalších úmorných hodinách sme si našli akési ubytovanie, ak sa to tak vôbec dá nazvať. Budova vyzerala celkom pekne, ale kúpeľňa bola trošku pod úrovňou, čo znamená – špinavý záchod a rozbitá podlaha. Izby tiež neboli bohviečo! Ale to more- naňho tá ubytovňa nemala. Plno rias deň čo deň sme si v plavkách odnášali domov.
O dva roky na to sme išli s rodičmi sami do chorvátska- čisto rodinná dovolenka. Najprv sme to s bratom odmietali. Predstavovali sme si nudné dni už vopred a ďalšie úmorné cesty. Bulharsko nás tak trošku odradilo od akejkoľvek dovolenky. Opäť sme autom prekročili hranice Slovenska a stretli sa so známymi maďarskými cestami. Ale prekročiť maďarské hranice znamenalo, objaviť staré spomienky z času, keď som mala jedenásť. Už sme boli na ceste k mostu a zároveň k priechodu na ostrov Krk, keď sa nám naskytol nádherný pohľad na more. Jadranské more- najčistejšie a najkrajšie na svete. Ani ubytovňa nás nesklamala. Síce sme mali s mamou zo začiatku strach, ako sa dohovoríme, keď nám postaršia pani oznámila, že nevie komunikovať, ani v jednej reči, ktorú sme spomenuli. Zavolala však svoju nevestu, ktorá je zhodou okolnosti tiež Slovenka. A tá nuda? Miesto nej sme si domov priniesli nádherné spomienky a kontakt na našich nových priateľov. Keď som sa rok na to, vrátila z Chorvátska na Slovensko mala som menší problém s rečou- mala som zmätok medzi slovenčinou a chorvátčinou.
Slovania majú svoju počiatočnú históriu rovnakú, ale dnes je medzi jednotlivými našimi národmi ohromne veľký rozdiel a je naozaj rozdiel, či sa vyberiete do Bulharska, alebo Chorvátska.