zuzana oravcová
tak teda... "ahoj, pslg!"
Otvorila som akúsi starú knižku... Bol tam citát „Odchádzam zo včerajšieho dňa, ale nechávam v ňom rozsvietené, aj keď viem, že sa už viac nevrátim.“ Bola to vstupná brána do nejakých mladých spomienok.
som študentka Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej. moje prvotiny som začala písať ako desaťročná, v trinástich poéziu. Už ako 17 ročná som začala zverejňovať svoju tvorbu v rozličných novinách. Zrejme aj preto, by som sa rada dostala na Katolícku univerzitu v Ružomberku, filozofickú fakultu, katedru žurnalistiky. Píšem vlastné články, poéziu i prozu. Bol to dôvod rozhodnutia študovať na, už skôr uvádzanom, gymnáziu v Revúcej. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Krátka proza, román na pokračovanie, PSLG, čiže Prvé slovenské lite, " Veteráni", Tam, kde sa nedostanem zakaždý, Chorvátsko, Moje práce z literatúry o lite, Pripravuje sa, Súkromné, Nezaradené
Otvorila som akúsi starú knižku... Bol tam citát „Odchádzam zo včerajšieho dňa, ale nechávam v ňom rozsvietené, aj keď viem, že sa už viac nevrátim.“ Bola to vstupná brána do nejakých mladých spomienok.
„Keď sa v našom srdci usadí najväčšia bolesť a máme priateľa, ktorý nás podrží, je to ako svetielko, ktoré ožiari aj ten najtmavší kút.“
koľkokrát sa snažíme povedať niečo tak veľmi múdre? koľkokrát nám stačí jedno slovo k tomu, aby sme niečo získali, alebo pokazili? ja radšej mlčím.
divadlo... scénka plná talentovaných ľudí... hrajú- je to ich chlieb, ich koníček... v Rožňave sa objavil ktosi, kto divadlo berie nielen ako svoj koníček, ale aj ako vhodný prostriedok pre zbierku na detský onkologický ústav. Bude možné začať vystúpenia?
Vodičák! hrôza a des, ak stojíte pred skúškami... strach, stres, nespavosť, neschopnosť prinútiť sa niečo zjesť... Dlhé ceremónie, kým sa stanete šoférom. Ale! ako sa k tomu kusu papiera stavajú v zahraničí?
Ach, detstvo!rýchlo sa podelo...a keď sme sa snažili konečne stáť na vlastnýh nohách prišli prvé údery...Aké to je byť dospelým? Neviem... Neviem, či už som dospelá... Ale viem určite, že ktokoľvek, s kým sme sa stretli, aj tí starší v nás zanechali spomienky a niečo nás naučili... A po každom z nich ostáva prázdne miesto. toto je pre všetkých, ktorý ma sprevádzali mojimi krokmi na našom sídlisku.
„ Počuj, myslíš, že je to možné? Vieš- to všetko... Tie čudné javy, čo sa nazývajú para normálne? Myslíš, že je možné, aby sa ti do srdca vpísali v priebehu krátkeho času ľudia tak, že na nich nikdy nezabudneš? Viem, toto nie je para normálny jav, ale nie na to som myslela. A čo tak spomienky, ktoré už zapadli prachom a zrazu sa vyplavia na povrch- sú možné? Neviem... ale ani ty mi už na to neodpovieš... ani jeden z vás... z vás dvoch...“
Krása a symboly Slovenska, ktoré sa pri výchove môžu vpísať do duše mladého Slováka...ale... zbytočnosť snov...strach....zlo...to všetko v jednej básni.
včera si mi to povedal. A ja sa snažím presvedčiť v to, že si zo mňa opäť strieľaš... ty nás všetkých totiž vždy veľmi rád strašíš. „ mama ti nič nepovedala? Zrejme pôjdem na operáciu, ktorú môžem a nemusím prežiť.“ Znenávidela som... už nie zákony... s týmto politici nič nemajú... má s tým možno niečo len Boh, to len on nám rozdáva rozum a srdce a niekomu nenadelí ani z jedného. vravel si, čo sa s tebou deje a lekárka ti „len aby sa nepovedalo“ vydala výmenný lístok, surovo sa ti usmievala do tváre... vysmievala sa ti... ty veľmi dobre vieš, ako nenávidím také povahy, ako nenávidím taký systém u lekárov
chceli sme byť dospelí. Chceli sme tak skoro dospieť. Podobať sa iným... a zrazu sme my iní. Chceli sme sa zabávať, ale sme pochovávali...
slza steká po líci a ja milujem aj keď to nevyslovím. S tebou všetko zvládnem, bez teba... ...nič! história i súčasnosť nášho vzťahu je v tejto básni.
Patrí všetkým, ktorých som spoznala nielen v Rožňave, ale aj v Revúcej a dodnes sú mojimi bratmi a sestrami.
o tom, ako sme sa s Martinom obaja o všetkom dozvedeli a ako sa skončilo aj Zuzkine trápenie.
Môžte mi núkať celý svet a môžte mi vziať mňa... Existuje však niečo silnejšie.
Toľko ľudí chce súperiť v tom, kto mi dá najkrajší darček k narodeninám. Ale ja vravím „ Ja som ho už dostala!“
Čo si myslíte o slnku, hviezdach, slovách, láske? A boli ste už niekedy zamilovaní? Tu je moja spoveď.
ale dnes ti musím povedať „ Zbohom!“ Nie, nechcem! Vravím ti len „Dovidenia!“
Ďalšia časť príbehu, ktorý sa skutočne stal :o/ nie všetko v živote je biele, alebo čierne, medzi tým sú tisíce odtieňov šedej.