19. január 2006... zaujíma vás, koľko naši vojaci zarobia na misiách? Alebo sa pýtate, čo tam vlastne také náročné robia? Možno vás to netrápi a radšej si kladiete otázku, prečo vláda nevyčlení peniaze na niečo iné, než na nich, tak napríklad- Na vás(?).
Samozrejme- sme ľudia. Prečo by mali niekoho zaujímať cudzí? A vari nemáte pravdu s tými financiami? Nie! Naozaj sa mýlite. Prosím, zastavte na chvíľočku a porozmýšľajte! Alebo sa, prosím, na všetko vykašlite!
Boli ste už na nejakej misii? Alebo začnem trochu inak- máte svoju rodinu? Samozrejme, že ju máte- máte mamy, otcov, súrodencov a len možno ste prekročili prah dospelosti pred nejakým časom a už máte aj vlastné dieťa- syna, alebo dcéru, či oboje? A doma vás možno čaká manžel, alebo manželka a možno aj dobrý svokor, či svokra( výnimka potvrdzuje pravidlo). Aký najdlhší čas ste už boli od nich odlúčení? Bol to týždeň, mesiac bez toho aby ste ich videli čo i len na chvíľu? A dokážete si tak predstaviť sedem mesiacov? Ani na chvíľu by vám nechýbali? Venovali ste sa už niečomu náročnému? Netvrdím, že vás nemôže ubíjať práca na dielni, alebo v sklade, alebo pracujete v policajnom zbore a večne pýtate od niekoho nezmyselné pokuty. S hrôzou, ktorá sa odohráva v prostredí do akého vstupujú naši vojaci by som si trúfla porovnať iba povolanie lekára, ktorý už videl umrieť svojho pacienta a stál tam a plný bezmocnosti naňho hľadel- nebolo mu pomoci; alebo sociálnych pracovníkov, ktorý idú do zahraničia, aby pomohli ľuďom v zaostalých krajinách. Aký je to pocit? A spojte si ho s tým odlúčením. A nakoniec, nie každá misia je rovnaká. Naši ženisti sa musia vysporiadať s tretím problémom. Zneškodňovať míny... prosím, počkajte, to nie je problém- to je náplň ich práce. „ čo sú to vlastne tie míny?“ v slovníku cudzích slov by ste našli takéto vymedzenie tohto pojmu: „mína je teleso s náložou trhavín privádzané k výbuchu nárazom, elektrickým prúdom a pod.“ tak to je jedna plus jedna plus jedna a to sa rovná prosím pekne tri. Náplň ich práce, situácia prostredia, oddelenie od rodiny- nie je to náročné?
19. január 2006- ani ich príchod domov nebol bezpečný. Sedem mesiacov tej istej situácie a pár minút od domova. Doma ich čakali mamy a otcovia. Po dlhom čase opäť chceli vidieť svojho syna, alebo dcéru. Manželky doma utišovali svoje deti „ už o chvíľu máme doma ocka“. A istotne rovnako túžobne ich príchod domov očakávali ich priatelia a možno priateľky. Ale oni neprišli. „ Dnes o ... sa zrútilo lietadlo, ktorým sa domov vracali členovia ozbrojených síl Slovenskej republiky z Kosova.“ Zahlásili v rádiu a posledné nádeje umierali po každej jednej správe. Neprežil, ani pilot, ale mali sme tú drzosť súdiť ho. Nikto z jeho blízkych ho už v živote neuvidí a my sme tak bezcitne do nekonečna obmieľali jeho meno. Nemal sa ako obhájiť, ale my sme ho odsúdili. A to si vravíme „ľudia“!
A kto bude súdiť nás za naše úvahy, koľko naši vojaci zarobia a prečo vláda je ochotná na nich vyčleniť toľko peňazí? A len tak na okraj, ako bodka za všetkým- pohla s vami vôbec tá správa z 19. januára 2006?
Niektorým k premietnutiu všetkých pocitov z tejto strašnej spomienky ostáva už iba 20 dní. Nestrpčujme im to svojimi úvahami.
Ostáva nám 20 dní
„ Nádej je ako plamienok sviečky. Tú krehkosť si musíš chrániť.“- úvodný citát článku, ktorý bol zo stola nebadane odstránený, lebo „ Páni vyšší“ by si ho v tom čase neželali. Písal sa 30. október 2006. Slovensko hľadalo odpovede. Vláda vinníka. A nik nemal s nikým zľutovania. 19. január 2006...