ešte stále(alebo ....navždy)

Položená cigareta v popolníku pomaly dohorieva...Dohorieva a mení sa na popol. Ale.. Nie je to tá VAŠA...Sedím v bare, ale... Nie je to TEN..
Ten, do ktorého som prvý krát váhala vstúpiť. Ten, v ktorom som videla nový začiatok. Ten, ktorého kľučka si bude vždy pamätať, ako som ju pomaly, ale celou silou, trasúcou rukou bojazlivého raneného dievčaťa stisla, potočila ňou a otvorila dvere. Moje kroky boli v celku isté, aj keď ich, ako celé moje telo ovládal pocit slabosti.
Štyri mená, štyria chalani. Jeden večer...
Práve ten večer nesúci sa v znamení váhavosti patrí spomienkami len jednému... Prvý človek, ktorý ma obalil do bubliny svojej vlastnej chápavosti a ľudskosti... DNES je o pár stoviek kilometrov ďaleko... A cnie sa mi...
Človek si dokáže vážiť len to, čo s úplnou určitosťou pochopí, že nie je tu naveky, ako spomienky na malé chvíle s veľkou váhou viažuce sa k tomu niečomu, alebo niekomu.
Položená cigareta v popolníku pomaly dohorieva. Dohorieva a mení sa na popol... Ale... Nie je to tá VAŠA. Okolo mňa sú hlasy známych ľudí... Snažia sa o môj úsmev, čo sa im slabým úchytkom prítomnej reality darí. Navonok. Je to pár mesiacov, čo som sa necítila voľná, schopná usmiať sa z hĺbky duše.
Volajú ma hrať kalčeto...Vieš...Stolný futbal, ktorý stojí uprostred miestnosti.
Nejdem. Som slabá na to, aby som hrala.
Bola som človek cítiaci sa v meste bydliska, ako cudzinec. Žiadny priatelia...Nikto, kto by ma objal... Vypočul...Rozosmial...A vtedy ste sa tu objavili vy dvaja.
Kto by bol schopný zabudnúť na váš úsmev, na hlas, ktorý bol iný, než tie, ktoré som dovtedy počula.... Úsmev jedného z vás, ktorý ma sprevádza aj pri jeho vlastnom hrobe. Bála som sa sedieť v blízkosti nejakého chalana. Večne v napätí, v strehu... Ale snaha komunikovať rozviazala dusnú atmosféru.
To kalčeto ste ma učili hrať vy dvaja. Nechcela som hrať, lebo som nevedela. Ale vy ste mi dodávali odvahu: „Neboj, naučíš sa!“
Do jedného mesiaca zimy, chladnejšieho, než býva obvykle, som začínala hrávať plná odvahy po spomienke na vás dvoch. Ale ako hrať dnes, keď jedného úsmev žije už len v spomienkach!?
Pretieklo už veľa vody a dní sa začalo a skončilo už neúrekom a ja... Ja sa stále zdráham postaviť sa a hrať... Bez vás nie.
Ach, bála som sa... Neverila som sídlisku, na ktorom som bývala. Zbytočne išlo o ľudí, kamarátov môjho bratranca. Dvaja bratia...
Predo mnou stojí pohár piva... Predo mnou... A ja spomínam...
Mohlo sa stať, čo sa nestalo. Mohla som sa potknúť, taká som bola slabá. Mohla som sa potknúť na polenách, ktoré ste mi mohli hodiť pod nohy. Ale nie. Aj vďaka tomu som ostala stáť. Mala som voľný priestor a mohla sa naučiť dýchať. Nebyť tých chvíľ, dnes nežijem.
Štyri mená, štyria chalani, štyria kamaráti a ja a moje osirelé ďakujem.
Jeden z bratov (tých dvoch)... Nemusela by som sedieť na pive. Ľudia ma volajú medzi nich. Nech idem na aerobik. Vždy ma to bavilo. Je to sranda a dobrá vec pre kondíciu. Ale bojím sa... Nechcem vstúpiť do tej miestnosti, na tie parkety... Je to už pomerne dávno, kedy som musela vykročiť na cintorín v čiernom, namiesto tých parkiet a trefné slová mi blúdili v mysli.
Štyri mená, štyria chalani a dvaja z nich tu nie sú, ani už nikdy nebudú.
Ešte som nezapila smútok. Nemám s kým. Nemusím piť s ľuďmi, ktorí pochybovali o mojom obraze o nich na základe hlášok nadmieru inteligentného človeka.
Počkám si na chvíľu, keď sa vráti jeden zo zvyšných dvoch.
Prešlo veľa času. Položená cigareta v popolníku sa mení na popol. Ale nie je to tá VAŠA. Sedím v bare, ale nie je to TEN... Ten, do ktorého som sa bála prvý krát vstúpiť.
Štyri mená, štyria chalani. Prvý človek, ktorý ma obalil do bubliny svojej chápavosti a ľudskosti... Prvý človek, ktorý mi v meste môjho bydliska ukázal, čo je to kamarátstvo... Prví ľudia sídliska, ktorí ma nepodkopli.
Predo mnou pivo. Nemá ho kto dopiť. Mám hrať, usmievať sa a popritom vo vnútri plačem. Ešte stále, aj keď prešlo toľko času. Cnie sa mi za živými i mŕtvymi.
Moje polo osirelé ĎAKUJEM tu bude NAVŽDY.