Moja spoveď...

Poznáš slnko, čo máš denne nad sebou? Možno ho občas nevidieť, možno je občas tak dotieravé, že ti až „pije krv“ a keby si mohol, tak by si ho sponad svojej hlavy odstránil. Ako? To ti je v tej chvíli jedno. Proste- akýmkoľvek spôsobom, len aby si mal pokoj. Ale skús si život predstaviť bez slnka. Večná tma. Možno by sa nikto s nikým nepoznal. Alebo možno iba podľa hlasu (?). možno. Ale aj slová ti už občas idú na nervy. Niekto rozpráva- je to tak milé, vieš si predstaviť, že by každý mlčal? Ja nie.- ale podľa teba rozpráva už príliš, no čo ak mal aj on svoje „obdobie ticha“ a vtedy sa nikoho nepýtal „Prečo rozprávaš, keď vidíš, že ja mlčím?“ dnes rozpráva! Vieš, aký to môže byť zázrak? A čo tak hviezdy? Vraj sú len pre romantikov. No taaak ! toto je už vážne smutné- veď sa nimi riadia aj astrológovia, a nielen im slúžia. Hviezdy pomáhajú...ako? no jednoducho- ak si niekoho stratil, ak ti niekto chýba, pozrieš sa na hviezdy a môžeš vedieť, že práve v tej diaľke sú TÍ ľudia. Je to naivné? Možno... ale každí musí byť svojim spôsobom naivný- inak by ničomu neveril a v nič...a kam by mal ďalej vykročiť, keby nemal svoje ideály? Vravím si „snívať nie je zakázané!“ a pokiaľ si myslíte, že sa mýlim.... mne to nevadí. Ale tento článok nemal byť o dohováraní, názoroch na slnko, hviezdy, reč. Mal vzniknúť, ale nie ako reakcia na ľudskú hlúposť, na ktorú by bolo dosť hlúpe povedať „ja s ňou nič nemám“. Nikto nie je dokonalý. Tento príspevok mal byť bez pera a papiera napísaný priamo. Jednou cestou ho naťukať v počítači, uložiť na blog a nechať vám ho prečítať. A čo pre mňa znamená slnko? Čo pre mňa znamenajú slová a čo hviezdy? Neviem. Bez jedinej osoby nič. Bez jedinej osoby nemá zmysel, svoj pôvab nič. Život je bez neho vzduch, ba ani to nie. Je to prázdno. Neviem- ťažko sa definuje pojem „nič“. Viete, čo? Skúste si ho aj vy definovať. Bola som označená, ako „chladná“ niektorými ľuďmi, ale.... no (buď navštívili vešticu, čo je dosť nepravdepodobné) keby som bola „chladná“, nedokázala by som prijať ten cit, čo mám, nedokázala by som milovať(!). táto osoba je nenahraditeľná- nikým a ničím. A život bez neho by mi pripadal, ako púšť, no tu by sa mi už slnko nepáčilo. Pálilo by až príliš a horelo by všetko, čoho by sa dotklo. A keď budem niekde ďaleko, môj pohľad nebude patriť inému. Nie, nebude, aj keď mi to možno nebudete chcieť veriť, ale nebude! Budem hľadieť na hviezdy, budem hľadať a snažiť sa v tej diaľke nahmatať svoj domov a budem vedieť, že niekde tam je aj on. Budú tam všetci, na ktorých mi záleží, ale ja ich už tak často neobjímem. Budú ich za mňa objímať hviezdy. Protestovala by som, ak človek vysloví slovo „nedokážem“. Čo človek nedokáže? Určite to často používam aj ja, ale zatiaľ som všetko dokázala, až na jedinú vec a tú naozaj nikdy nedokážem- prestať ho milovať. Mám rada, keď rozpráva. Áno, mám rada jeho hlas. Ten sa mi vpísal hlboko do srdca. „neznášam“ jeho pohľady, ale to len tak, nie naozaj. Na to nikdy nezabudnem. Exupéry vo svojom diele Malý princ napísal: „Práve čas, ktorý si venoval svojej ruži činí ju takou dôležitou.“ A my sme spolu prežili dosť a ten čas, ktorý je za nami.... možno to nie je tak dávno, ale nebol to príjemný čas a dnes by už bola hlúposť všetko zabaliť a vzdať. Áno, aj keď to možno v celom kontexte môjho života nesedí- okrem hnevu, trpkosti a vzbury, nosím v sebe aj iný cit- lásku. Lásku nielen k ľuďom všeobecne, ale aj lásku k jedinej osobe. A to sa nikdy nezmení.