Nauč ma milovať (II.časť)

  „Počkaj, ak dobre rozumiem, ty si sa do Martina zamilovala ešte v čase, keď si chodila s Paľom. Okolie malo Paľa rado a boli proti vášmu rozchodu, no ty si sa napriek tomu rozhodla inak. Ako to potom znášali? Nebolo to pre nich ťažké?“ „ Zuzka vedela, ako prebiehal môj vzťah s Paľom. Čakala som, že ona bude prvá, kto moje rozhodnutie príjme, pochopí. Ale vieš, ako znie známy citát od Mauroisa-„ lásky iných sú pre nás takmer vždy nepochopiteľné“ jediný, ktorý mi môj rozchod s Paľom schvaľoval bol Robo. A Zuzka? Zo začiatku jej postoj vyzeral byť ľahostajný. Ako som spomínala už skôr, želala si len, aby som sa s ním nerozišla pred jeho oslavami, alebo na nich. Rozísť sa s niekým, keď ho už pripravíš na to, že ho čaká niečo pekné, proste ho nechať tesne pred tým, nie je veľmi príjemné a ublížiť tak niekomu...to som nechcela. Možno to znie príliš naivne, ak vezmeme do úvahy Paľove správanie... možno si človek povie, že to len akási hlúpa hus môže ešte toľko trpieť a pritom sa snažiť neublížiť mu... Jedna kamarátka mi raz povedala ´ Ak chceš niekoho súdiť, musíš najprv vyskúšať byť na jeho mieste. Nikdy nemôžeš dopredu vedieť, či by si sa nezachovala v takej istej situácii rovnako, ako ten dotyčný, ktorého by si chcela odsúdiť ´ . V deň, keď sme sa vrátili z chaty, Paľo prišiel za mnou domov. Po pravde- veľmi som to teraz nevystihla. Večer pred odchodom, po tej veľkej hádke sme spolu ležali v posteli. Ani neviem... Ešte som asi nebola vo fáze hnusu voči nemu, skôr vo mne nastal útlm, akási ľahostajnosť voči nemu, ku mne, k životu, k uplynulým udalostiam, k tomu všetkému, čo sa dialo okolo, ako aj k tomu čomusi novému vo mne. Bola som až príliš zranená na to, aby som o nás, o náš vzťah, tú lásku, čo tu kedysi bola, ešte bojovala. Bola som až príliš slabá na to, aby som sa postavila na nohy, aby som sa všetkému vzoprela a už vôbec... aby som si všimla tú myšlienku, ktorá sa ku mne blížila. „ Niekto ide,“ zašepkal. Hore po schodoch sa blížili ťažké kroky. „nenechajte sa rušiť. Správajte sa, ako keby som tu ani nebol,“ bol to Martin. „To je v pohode. Aj tak sme už chceli spať,“ odpovedala som mu. „tak vám nebude vadiť ak si ľahnem vedľa. Konečne nejaká voľná posteľ po včerajšku.“ Na chate bolo len niekoľko postelí. Niektorí si ich v prví večer odchytili a tí druhí spali v spacákoch na zemi. My, s Paľom, sme mali svoju posteľ po celý čas, Martin však až na druhý večer, keď niekoľko ľudí poodchádzalo. Krátko po tom, čo si ľahol, zaspal. „nejdeme ešte na chvíľu dole?“ spýtal sa Paľo. „musíme? Chcela som už spať.“ „vieš, je to posledný večer...“ „tak poďme,“ posadila som sa „ Martin už spí,“ zašepkala som. „tomu neverím... Martin!“ „Paľo, prestaň ho budiť!“ „hmmm?“ zamrmlal Martin. „Spíš?“ nedal mu pokoj Paľo. „ Uhm.“ Paľo sa začal smiať. Postavili sme sa z postele obaja naraz. Ešte som v tých chvíľach nechápala ničomu a už vôbec nie svojim pocitom. Paľo a Martin pre mňa predstavovali dva opačné póly. Zatiaľ, čo som sa už s Paľom nedokázala cítiť bezpečne, už len pohľad na Martina ma upokojoval. Vo chvíľach, keď som bola s Paľom, musela som byť tvrdá. Čakala som na momenty, keď by som sa opäť musela brániť. Ale každá jedna sekunda prežitá s Martinom mi len vrhla do tváre túžbu oprieť sa o niekoho.V momente, ako som sa naňho pozrela, keď sme sa s Paľom postavili, sa ma tá nešťastná myšlienka dotkla prvý krát. Niet sa čomu čudovať. V ten deň, som prežila najkrajšie chvíle práve s ním, Leom, Daliborom, ale i Teom, napriek všetkému. Akurát sme sa s Martinom a Daliborom     prvý krát sami rozprávali. V tom nabehol k nám Leo. V tom čase som už v sebe mala niekoľko pohárikov. „ Objavil som hniezdo sokolov!“ chválil sa. My, všetci, jednak nadšený a veriaci jeho hláške a jednak o nej pochybujúci, sme sa hneď začali vypytovať ďalej. „Ako ďaleko je to odtiaľto?“ opýtal sa Martin. „Nie ďaleko. Asi päť minút cesty do kopca.“ Rozhodli sme sa ísť na nich pozrieť. Bolo to prvý krát, čo som len ja sama išla s chlapcami na takúto cestu. Kráčali sme do kopca a ja som už nevládala. „len kľud. Stačíme ich dobehnúť,“ upokojoval ma Dalibor, keď som bola nespokojná so svojim tempom. Onedlho na to sa mi pošmykla noha a ja som začala padať dole kopcom. Dalibor ma schytil za ruku.„Kristína, nepadaj!“ vytiahol ma hore. „ďakujem,“ povedala som a to ´ ďakujem ´ mám v sebe dodnes. Konečne sme sa dostali hore, za Leom a Martinom a už sme museli utekať dole. Neboli to sokoli, ani jastraby. Boli to havrany. A boli nahnevané. Cestou dole s kopca sa mi zlomila palica, o ktorú som sa opierala schádzajúc z kopca. Keď sa chlapci za mnou obzreli, ja som už stihla objímať strom. Všetci sa začali smiať. Takých príhod je tu viac. V ten večer, ako sa ma tá myšlienka dotkla prvý krát, som ju bola schopná ešte ignorovať. Bola som schopná správať sa, ako keby som si to nebola všimla ani na sekundu, pokračovať v prázdnom vzťahu a týrať sa, hoci mi už čoraz viac víril v hlave Robov názor, že mám vzťah s Paľom ukončiť, že to tak ďalej pre mňa nemá zmysel. „nenájde sa tu nejaká deka?“ pozrela som prosebne na Paľa. Neviem prečo, ale ten môj pohľad zatiaľ na každého zabral. „ Snáď ho tu nenecháme len tak ležať bez deky,“ pokračovala som. Paľo ju o chvíľu odniekiaľ vytiahol a prikryli sme ho. Opatrne som ho pohladila po tvári a zašepkala „ Nech spinká, braček!“ Ešte šťastie, že som ho vtedy volala bračekom! Ráno ma čakala cesta domov cez Šípkový kopec. Síce mi tú cestu už mnohokrát opisovali, vysvetľovali, stále som nechápala.Aj napriek tomu, že sme sa s Martinom dohodli, že ma odprevadí, chcela som ísť sama. Nebola som zvyknutá na to, že ma niekto odprevádza a navyše- Martin bol taký zlatý, keď spal. Vôbec sa mi nechcelo budiť ho. Balila som si veci a niektoré nevedela nájsť. Martin sa medzi tým zobudil. „ja už pôjdem, braček. Maj sa pekne. Potom ťa toho dvadsiateho budeme čakať.“ „akože pôjdeš, sestrička? Pôjdeme, nie?“ „ veď si kľudne ešte pospi.“ „včera som ti niečo sľúbil a splním to. Aj tak o tomto čase zvyčajne vstávam.“ Vzala som ruksak, rozlúčila sa s niektorými ľuďmi a odišli sme. Snažili sme sa stopovať, ale akosi nám to nešlo. Ešte sa nám nedarilo.     „A Paľo?“ „On? Keď som odchádzala, on si vtedy ľahol spať. Vraj za mnou večer príde. Ale inak celkom dobrá otázka. Tú istú mal totiž aj Martin. Aj jeho zaujímalo, prečo ma Paľo nešiel odprevadiť. Zarazilo ho to