Nauč ma milovať ( IV. časť)

„ Ale Kristína, nesmieš sa večne trápiť nad tým, čo bolo. Život je neustály kolobeh, ktorý pokračuje aj bez nášho pričinenia a my musíme kráčať vpred, aj keď nás dlávia kamene. Nesmieme zastať na jednom mieste. Neviem, či si dakedy čítala knihu Námestie svätej Alžbety. Napísal ju Rudolf Jašík a písal tam o situácii Židov počas druhej svetovej vojny u nás na Slovensku. Tí ľudia sa pod tým ohromne veľkým tlakom, čo bol na nich zo strany spoločnosti vyvíjaný, mohli kľudne zblázniť. Predstav si, že oni mali prakticky každý deň za pätami smrtku a nik o nich nezakopol, ani štát sa proti tomu nepostavil. Nechcel sa. Pán prezident, s tým nechcel nič robiť. Bolo mu dobre tak, ako bolo. Židov odnášali, ale stále nestrácali nádej, aj keď to bolo pre nich čoraz viac náročnejšie. Žili. To bolo hlavné. Aj keď možno posledný deň, ale žili. A práve v tejto knihe Rudolf Jašík napísal- človeku je súdené len ísť a ísť. To len kameň prečkáva na jednom mieste. A ty, aj keď sa teraz kľudne môžeš pýtať, čo máš ty a tvoj príbeh spoločné s týmto, čo ti tu rozprávam, by si sa nad mojimi slovami mohla trochu zamyslieť. Pretože aj ty musíš ísť vpred a nestáť na jednom mieste. No aj tak mi nedá pokoja... už teraz, keď sa zamýšľam nad tvojim príbehom, chcela by som vedieť, či si s tým naozaj nič nerobila a aké následky to na tebe zanechalo. A aký odraz to malo vo vzťahu medzi tebou a Paľom? A...“

„ na Paľa by som nedávala až taký dôraz. S ním som sa spoznala v čase, keď som sa začala dávať do poriadku. Tomu všetkému však predbiehalo množstvo iných situácií a udalostí a čo ja viem čoho všetkého. Najhoršie na všetkom ani nebola tá skúsenosť samotná, ale práve to, že mi vošla do cesty, keď som už aj bez nej bola zlomená. Už pred ňou ma nezaujímalo nič, či budem stáť pevne na nohách, alebo úplne padnem. Nezaujímala som samú seba, zaujímali ma iní, jediní, čo mi ešte ostávali. A v podstate- ani som nevedela, kto mi ešte ostal. Každý vzťah po tej skúsenosti končil po prvom bozku. Skúšala som to stále od znova, ale nepomáhalo to. Večne som hľadala nejaké dôvody, ktoré by potvrdili správnosť môjho rozhodnutia pre rozchod. Ale pravdou bolo, že ten prvý bozk bol problémom. Bolo to niečo, čo ma zviazalo a pripútalo k spomienke na ten večer. Ten pocit sa len ťažko dal opísať. Bolo to niečo, ako... neviem. Možno, ako keby som robila niečo zlé a pritom všetci vieme, že bozk neodmysliteľne k láske a vzťahu patrí. Nevidela som tam „Ich“ videla som tam „jeho“. Nevidela som tam ich city, videla som tam jeho podlízavý úsmev. Oni mi nechceli ublížiť a keby mohli spravili by pre mňa čokoľvek a zniesli by mi aj modré z neba, ale môj strach bol silnejší, ako poznanie tejto skutočnosti. Necítila som sa bezpečne ani v jednom jedinom vzťahu a to mi ešte viac uberalo zo síl. Najmä, keď som prišla na to, ako som niektorým z nich ublížila. V tom istom roku ma čakal môj krst s prvým svätým prijímaním, onedlho na to prvá spoveď a birmovka. Prvá spoveď prišla asi päť mesiacov po tej udalosti, ale stále som o tom nedokázala rozprávať a tak som to ani okrajovo nespomenula v spovednici. Až keď skončil štvrtý vzťah s tým istým následkom... Jednoducho povedané- keď som stratila záujem po prvom bozku, začala som si uvedomovať, že to musím riešiť. Bolo to zhruba osem mesiacov po tej udalosti. Nevedela som za kým ísť, s kým sa o tom porozprávať, ako to povedať svojim najbližším. Ale aj ich zaujímali dôvody mojich rozchodov. Jednoducho to do vtedy nebola moja parketa- utekať zo vzťahu a tento fakt ich neobišiel. Spovedali ma. Nasilu, ale vytiahli to zo mňa. Nenútili ma ísť za psychológom, ale radili mi to. Sama, z vlastnej skúsenosti viem, že keby ma v tej chvíli nútili k nemu ísť, nešla by som. Zhnusil by sa mi ten nápad a čo by bolo najhoršie, aj pred nimi samotnými by som sa uzavrela. Nechali ma nad tým rozmýšľať a ja som sa rozhodla. Nevedela som, čo ma čaká. Netušila som, že ten večer ešte toľko krát prežijem. Najprv som sa pokúsila zohnať si sama psychologičku, ale keď som zaklopala na prvé dvere, nedošlo to tam, kam to malo zájsť. Potrebovala som pomoc, čo najskôr. Ona mi dala termín. Nakoľko som už v detstve bola za ňou jednak pri nástupe do školy, jednak, keď si mama pri svojej všetkej nadmernej starostlivosti myslela, že pre môj strach z tmy bude najlepšie navštíviť psychológa a potom zakaždým, keď sa podľa nej naskytol nejaký neriešiteľný problém- ako napríklad, keď som sa viac stretávala s ľuďmi z detského domova, alebo keď som začala chodiť do kostola a tak ďalej, myslela som, že tento termín, čo mi napísala dodrží. Ale ona tam bola vždy, keď to potrebovala moja mama, nie keď som to potrebovala ja. Na ten termín si vybrala dovolenku a ani nedala vedieť. Vtedy som si povedala, že k nej nepôjdem. Nemám na to dôvod a že si nájdem niekoho iného. Žiaľ, nevedela som koho. Prechádzala som sa po meste a rozmýšľala, čo s tým celým budem robiť. Zaklopala som na dvere sestier seleziánok. Vždy som tam chodila. Bolo mi tam dobre, najmä kým tam bola sestra Barbora. Vždy ma vypočula a pochopila. A tak som jej povedala aj tento príbeh. Na to sa na mňa zamyslene pozrela a povedala: „ My, tu na fare, poznáme jednu psychiatričku. Toto sama nezvládneš, môžem ti s ňou ale dohodnúť stretnutie.“
Nakoniec som istý čas chodila práve k nej a ona ma dostala z toho najhoršieho. Už mi bolo dobre. Myslela som si, že sa k svojim pocitom už v živote nevrátim. Stretla som Paľa a beznádejne sa zamilovala. Myslela som si, že tá láska v živote neskončí. Chcela som, aby nám to vydržalo, čo najdlhšie a keby sa dalo, keby Pán chcel, aby sme sa jedného dňa aj vzali. Ale jeho celé správanie začalo s jeho spomienkami na jeho bývalú lásku, na ktorú nevedel zabudnúť. Pokračovalo s hádkami o tom, či si myslím, že on má čas len na mňa, keď on chce byť aj s kamarátmi, medzi ktorých ma nechcel brávať, ale keď som chcela ísť ja von so svojou partiou, musel ísť aj on, veď „ čo keby som ho podviedla“ a nakoniec tá jeho unudenosť, keď so mnou nemohol spať. Z tej veľkej lásky začala vznikať, ani nie nenávisť, od tej to malo ešte ďaleko. Skôr nejaký úpadok tých citov. Zuzka mu chcela vynadať, chcela sa s ním hádať, až kým by neprišiel k rozumu. Ale vždy som ju odhovorila. Prišiel ples, na ktorý som s ním mala ísť a ten odštartoval novú éru. Sedela som v kúte, klepalo ma na celom tele. Mala som studené prsty na končatinách, ale zima mi nebola. Nevládala som dýchať, ale chorá som nebola. chcela som rozprávať, ale nemohla som. A toto sa v priebehu dvoch týždňov zopakovalo trikrát. Z obyčajných psychoterapií sme prešli aj na farmakoterapiu, čiže liečbu antidepresívami. A v tejto dobe som volala Robovi, aj ten si vypočul môj príbeh. Volal mi čoraz častejšie a čoraz viac mi dohováral rozchod. Bola som rozhodnutá, ale ešte ma s Paľom čakala tá spomínaná chata a jeho oslavy narodenín. Neviem, čo sa tam na tej chate stalo, ale viem, že tam sa začal môj život od znova.“