Nauč ma milovať (V.časť- oprava)

„A predsa- aj keď som dostala šancu na druhý dych, nedokázala som to. Neviem, či je to život, Boh, alebo osud, ale viem, že sa to s nami občas veľmi hrá. Dokáže nám urobiť zo života hlavolam, aj keď by sme na druhej strane potrebovali niečo úplne iné. Možno si myslíme, že je čas vstať a my pritom musíme riešiť zvláštne otázky. A neviem čím to je a či mi niekto odpovie. Mám v tom občas až príliš veľký zmätok. Vo všetkých svojich otázkach, ktoré si kladiem. A každú chvíľu sa zastavím. Všetko nadväzuje na Martina. On bol v ten deň tam na tej chate vedľa mňa. On vstal, aby ma odprevadil domov niekoľko kilometrov až pred môj vchod. On ma vypočul, keď som to najviac potrebovala. On pozná môj príbeh a až by sa zamyslel, vedel by tak dobre, ako ja, čo kto pre mňa znamená. To s ním nemajú pokoj moje myšlienky. On tu bol, keď som mala dojem, že sa v tomto svete stratím. Mnoho o mne vedel už v čase, keď sme sa z chaty vracali domov. A potom... potom som mala neopísateľný a nevysvetliteľný pocit. Neviem, či mi chýbal, ale najskôr asi áno. Potrebovala som niekoho úsmev a spomenula som si naňho. Potrebovala som zopár slov a v hlave mi znelo tých pár viet, čo mi povedal na chate. Hľadala som spôsob, ako sa s ním stretnúť, čo najskôr, ale bála som sa toho okamihu a nevedela som prečo. A zrazu tu stál. Spolu sme napísali príhovor na Paľovu oslavu. Sedel s ním v mojej obývačke a pili kávu. Pozerali na moje príklady, ktoré som v ten deň dostala na fyzike a rozmýšľali, ako ich vyriešiť a napokon, ako mi to vysvetliť. A ja som v tej chvíli vedela, kto je kto a koľká hodina v mojom živote odbila. Ale bola som hlúpa. Nič v mojom živote mi asi nedalo dostatočné ponaučenie. Dve opačné póly. Paľo. Martin. Oni dvaja. Nič a všetko zároveň. Pád na dno a nový život. Smútok a šťastie. Strach a chuť vstať. A keby som dnes podávala úvahu o láske, s odstupom času a so svojimi skúsenosťami, povedala by som. Je to nič a všetko zároveň. Niekto ju ani nevníma. A možno ju občas všetci prehliadneme a len tak v spomienkach zistíme, že ona tu vlastne aj bola. Zistíme to, ak si spomenieme, ako sme odhodili svoju ulitu, ako sme z nej vyšli, aj keď sme sa toho okamihu báli. Ako nebadane sa otvorili dvere na našich srdciach a niekto vstúpil dnu a zrazu sme žili dve životy naraz- jeden svoj a ten druhý jeho. Ako nám zrazu na niekom začalo záležať, ako ešte na nikom. Ako sme sa odtrhli od svojej podstaty a každý jeden prešľap nás náramne mrzel. A hviezdy zrazu dostali zvláštnu podobu... ale ja som už jednu úvahu podala. A práve tento okamih tá myšlienka náramne využíva. Nedá mi pokoj. Ona to slovo nepozná, ako som ja nepoznala slovo „súcit“. No a aby som sa vrátila do deja...predposledný večer pred oslavou. Prišla rozlúčka. Paľo... kto bol Paľo? Nie, nemôžem povedať, že som ho nenávidela, ani že sa mi hnusil a bolo mi ho ľúto, ale ja som mala vtedy čudné predstavy. A ja viem, že ten vzťah nemal zmysel a viem aj to, že to poriadne pokazil a že som ho v podstate, ani nemala prečo ďalej ľúbiť, ale chybu som spravila aj ja a veľkú. Veď keby som bola, ako sa vravieva, „ tresla po stole“, mohlo to byť inak. Ale ja som dávala znamenia. Nemala som síl na hádky. No tie znamenia zas hádky vyvolali. A oni v ten deň tam stáli obaja. Oni a ja. Nevedela som kadiaľ ísť, ani či som pripravená do ďalšieho vzťahu a čo ak by som sa zase sklamala? A čo keby mala aj táto láska už vopred napísaný záver? Alebo to malo byť inak? A možno by sa hviezdy konečne začali usmievať? Nevedela som. Martin ma objal, ako sestričku. Tak sa so mnou lúčil do času osláv. Paľo ma pobozkal. Nie, to nebol už ten pocit znechutenia. Bol to pocit bolesti a niečo v mojom vnútri chcelo kričať „ Teba už neľúbim!“ ale na také čosi bolo pozde. Martin sa na to celé pozeral, ako na všetko v našom príbehu. Nepovedal nič, len nemo trpel. To bola jeho láska. Zraniteľná a tak silná. A prišiel ďalší deň. A bol to deň s Paľom. Nechcela som ho. Nechcela som ten deň. Nechcela som tie chvíle. Nechcela som Paľa. Nenávidela som sa. Možno to znie kruto, ale bolo to tak. Cítila som sa, ako posledná handra. Ja som už nemala hodnotu a opäť som začala piť. Aby som zabudla? Nie! To sa nedalo. Ale vtedy zo mňa tiekli tie hnusné slová, ako keby to boli moje posledné chvíle. A na mnohé som prišla. Ja, Zuzka a Katka sme boli tri nevesty na úteku. Ale len dve zaľúbené. Do Zuzkinho srdiečka sa vkradol Marek, do môjho Martin. Ale ani jedna láska nemala predpísaný román z marcipánu. Bála som sa. Vedela som, že ak s Paľom ostanem sama bude chcieť, aby sme spolu spali a tak som vymýšľala. Vedela som to a bála som sa. Nechcela som sa cítiť ešte horšie. Ten pocit, ktorý som v sebe nosila mi stačil. A tiež si musím priznať, že v týchto chvíľach odo mňa Paľo získal najväčšie údery. Keď ma chcel opitú odprevadiť domov, nechcela som s ním ostať sama a keď sa ma spýtal, či si myslím, že by ma zneužil, odpovedala som mu „áno“. Chcel ma aspoň vziať okolo pása a ja som sa od neho odtiahla. „ Ja pôjdem s Teom! Nechaj ma.“ A utiahla som sa k Teovi. Nevedel o čo ide. Ale Paľo sa nahneval a odišiel. A ja som Teovi všetko vyrozprávala. No nevedela som, čo sa bude diať ďalej. Vravela som si, že s Martinom v živote nebudem. Že nikdy ma nebude chcieť. Nikdy ma nebude ľúbiť. Že celé tie myšlienky sú na smiech, ak sa pozriem na seba. A tiež ma napadlo to najhoršie. Ak sa Paľova a Martinova partia dozvie, čo sa deje, už ich v živote neuvidím a je možné, že ani Martin a že je dostatočne možné, že odmietnu aj Martina. Nechcela som kráčať už ďalej. Nemala som záujem. Ale Teo ma nútil ísť ďalej a snažil sa mi dohovárať. Ale bolo to zbytočné. Aj keď na jeho vetu „ Mňa tu budeš mať vždy“ nikdy nezabudnem.“