Nauč ma milovať ( VI. časť)

„ a prišiel deň D- Paľove oslavy. Smútok a strach a aj keď sa to možno bude zdať čudné- aj ľútosť. Paľo robil veľmi veľa chýb, ale niektorí by jeho správanie možno vedeli aj vysvetliť. Ja sama som sa snažila ospravedlniť ho, chápať ho, nechcela som mu ublížiť, ale nechcela som zničiť aj samu seba. Už som nechcela padať, ani ostávať niekde úplne na dne. Bol čas vyjsť, vystúpiť vyššie. Bola to možnosť hop, alebo trop. Bála som sa, že sa rozhodnem zle i tak, či tak. Bála som sa toho, že môj plán nevyjde. A pritom sme ho preberali už toľko krát. Už toľko krát ho počuli v mojej partii. Toľkokrát ho schválili. Tieto oslavy mali byť ako naše spoločné posledné. Mali to byť oslavy, po ktorých týždeň by sme celú túto frašku ukončili. Prijal by to ľahšie, než na oslavách. A s Martinom? Ktovie.... možno by sme ostali v kontakte... možno by sme si vymenili mailové adresy.... možno by sme sa občas stretli... ich partii som napísala list.... vraj sa s nimi stretnem, iba ak ma neodsúdia... ale , že inak nemôžem... a prosila som ich... nech podržia Paľa... prosila som o to v liste aj Martina... ich všetkých dokopy, tak ako k sebe patrili...nechcela som ísť na tie oslavy. Bola som znechutená. Z neho. Zo seba. Z celej situácie. Ale išla som. Bolo to mojou povinnosťou. Nebolo to trinásteho piatok. Už bolo dvadsiateho. Pripravila som pre Martina svoju tvorbu, nech sa pozrie a ohodnotí. V taške som mala list pre celú partiu. Bolo to stretnutie dvoch strán. Mojej a jeho partie. Mala som tam svojich najbližších- Rada, Zuzku, Angeliku, Miriam a aj svojho brata Patrika. Ale Patrik prišiel až pozdejšie. Len oni štyria tam so mnou boli od samého začiatku. Vedeli, že sa niečo deje. Teda Zuzka a Miriam to už vedeli pred tým, pred oslavami. Ale Rado a Angelika nie. Mala som strach aj z toho, ako by to prijali oni. Ako by zareagovali. Veď Paľa mali radi a to, čo robil sa dievčatá dozvedali len ku koncu. Rado o ničom nevedel. Asi by v takom prípade Paľo nedopadol dobre.
„ Nechceš sa porozprávať?“ vyzval ma Rado, aby som im vysvetlila svoj nepokoj.
„ chcem, ale nie tu.“
A tak sme všetci, ako stále, pri každej porade i o tom najmenšom probléme odišli kúsok ďalej. Vyrozprávala som im, len pre vysvetlenie, ako sa správal Paľo a ďalej som pokračovala „ nemohla som inak. Ja sama s tým nie som spokojná, ale už ho neľúbim. A prakticky ani sama nechápem, prečo som sa zaľúbila do iného...“
„ to sa v našom veku stáva...“ namietal Rado.
„ áno, ale....to nie je môj štýl. Pochop- ja mu nechcem ublížiť. Nechcem ho nechať a vidieť ho trápiť sa. Ja nie som taká. Nechcem opustiť jeho partiu. Ani neviem, ako to príjmu, ako sa zachová Martin. Ako sa bude cítiť Paľo. Nie, vážne mu nechcem ublížiť. Neviem, čo mám robiť.“
„ Pozri sa, moja- a on ti neublížil? On sa zamýšľal nad tým, ako sa môžeš cítiť ty? A keď si s Martinom tak rozumiete, prečo by ste mali prerušiť kontakt? A keď sme už pri ňom, prečo sa tak bojíš o to, ako zareaguje? A jeho partia- ak sú aspoň trochu ľudský, tak ťa pochopia.“
„ Rado má pravdu,“ začali pritakávať ostatní.
„ ja viem, ale... keď to mi hovorí každý, ale... Pozrite- ten, do ktorého som sa zamilovala je Martin. Áno, je to tak. A nik to nezmení. Dokázal ma pochopiť, vypočuť, ale... Z jeho strany neviem ako to je. Možno by o mňa v živote, ani len nezakopol. A keď sa rozídem s Paľom aj on ma môže odsúdiť. A ak by aj nie, keď sa to dozvie po čase, zas bude len zle...“
„ Ja sa s nim porozprávam,“ vstal Rado zo zeme a pohol sa smerom za Martinom.
„ Rado!“ zvolala som tak hlasno, že sa všetci z Paľovej partie obzreli.
„ Kristína tichšie,“ zašepkala Zuzka „ ty sa sama takto len prezradíš.“
„ Rado, nechaj to tak. Nič mu nevrav, prosím. Bude to tak lepšie. Poďme radšej všetci tam.“
No a tak sa skončil náš rozhovor, ale nič sa nevyriešilo.“
„ Smiem sa spýtať, ako si to potom ďalej riešila? Rozišla si sa s Paľom? Ako to dopadlo s Martinom?“
„ S Paľom i Martinom sa všetko začalo i skončilo v deň osláv. Bol večer a každý už mal v sebe to promile. Martin si prečítal list a zaujímalo ho, kto je ten spomínaný v liste.“