Navždy

Vážení, žiadne formality. Toto nie je klasický článok a nie je to ani pre mňa klasika, prípad s akým by som sa už dakedy stretla.
Písal sa január 2006. internet bol v móde a najmä „ chatovanie “- tá nová metóda zoznamovania sa. Chcela som naživo spoznať človiečika, s ktorým som si písala. Ja a kamarátka sme zašli do „internetovej kaviarne“- dalo sa tam ísť nielen na net, ale väčšinou sa tam hralo LineAge. Dostali sme počítač na jednej strane a Crazy s Palom sedeli pri počítači k nám chrbtom. Napriek tomu zistili, že ten nik, z ktorého som písala Crazymu je môj.
„ Kto to , do frasa, píše!?“ pýtala sa moja najlepšia kamarátka, keď uvidela tú správu, ktorá mi došla. Netušili sme, kto to písal, ale dotyčný pokračoval a my sme spoznali Paľa. Kamarátka nahnevaná vybehla z miestnosti a ja som sa na celej situácii z chuti smiala. Vybehla som za ňou, už len zo slušnosti. Neskôr sa na tom smiala aj ona. S Crazym sme onedlho spolu začali chodiť. Tak prišiel deň, keď mi predstavil prvého z tej úžasnej partie plnej humoru. Pazzy. Človek, ktorý síce mal na všetky ženy rovnaký názor, ale priatelia boli pre neho dôležitý.
Preberali sme históriu vzniku môjho prvého niku a aj na tom sme sa z chuti smiali. Rozprávali sme sa o tom čo kto robí, čomu sa venuje.
Pazzy chcel podnikať. Pamätám sa, ako mi ešte ukazoval papiere, ktoré potreboval pre vybavovanie svojej podnikateľskej činnosti. Ešte len začínal. Romeo bol SBS- károm. Obaja učili ľudí žiť a smiať sa. Dokázali človeka rozosmiať, aj keď bol v tom najhoršom.
„ keď vyštuduješ žurnalistiku, budeš mi robiť reklamu,“ povedal Pazzy, keď som sa mu zdôverila o tom, že chcem byť žurnalistka.
Onedlho som sa rozišla s Crazym. Ale Romea, ako aj predchádzajúce roky som stretávala na našom sídlisku a s ním aj jeho brata- Paľa. Pazzyho som poznala už z diaľky, aj keď kráčal na druhej strane ulice. Vedela som, že s Crazym držia v tých chvíľach aj oni, ako vždy stáli pri každom, že mali trefné vety pripravené kdesi v rukáve.
Aj ja som sa, pred začiatkom vzťahu s Crazym porozprávala s Romeom, ako mnoho ľudí, ktorých chcel povzbudiť. Rozprávali sme sa o povrchných výberoch mojej mamy- s kým mám chodiť a s kým nie a on mi povedal „ A to tvoja mama čaká na princa z rozprávky? Povedz jej, že taký už dávno vymreli a vyberaj si len podľa seba.“
Môžete, milí ľudia, hľadať večne skvelých ľudí, ale to že ich máte vedľa seba pochopíte, až keď....
„ Roman umrel!“ zložila mama mobil a ja som bezvládne zložila letáky... to som nečakala. To nečakal nikto z nás....
Išli si len zarobiť, aby mohli žiť. Vracali sa len domov z cudzej krajiny- Romeo, Pazzy, Paľo.
Len cestovali autom a neminuli strom. Chceli žiť a umreli- Romeo a Pazzy a Paľo ostal na niekoľko dní v umelom spánku.
A v nás, čo sme tu ostali je hlboko zakorenená otázka- Prečo práve oni? Prečo práve tí, ktorí sa večne snažili pomôcť iným? Prečo nie taký, čo iným ubližujú, tam neboli miesto nich? Kde je ta spravodlivosť ,o ktorej každý rozpráva?
Myslím, že ak má niekto ostať v našich srdciach NAVŽDY, sú to práve oni a len ťažko sa dá zmieriť s tým, že ich už NIKDY neuvidíme.