slúžiť vlasti

„ Skús žiť a milovať a svet ťa bude ničiť.
Skús umierať a svet ťa bude zúbožovať.
Skús ničiť svet a on ťa bude milovať.“

Volajú ma Barborka. Je to nielen moja prezývka, ale aj birmovné meno.
Páči sa mi, nakoľko viem, že svätá Barbora je patrónkou všetkých baníkov, delostrelcov a ľudí s nebezpečným povolaním.
Je tam istá rovnováha. Možno niečo ako Jing- Jang. Ľudia obetujú svoje životy práci, za iných a ktosi svätý nad nimi drží ochrannú ruku.
Viem, nie každí prežije, ale zázraky sa nedejú samé od seba. Treba im najprv uveriť.
Je to, ako keď držíte v ruke jablko, jete ho, ale neuvedomujete si to. Jete ho v rýchlosti a nič z neho nemáte.
Ja svätej Barbore verím. Tápala som sa v strachu, v tmavom tuneli, no zasvietilo svetlo a strach pominul. Svätá Barbora mi pomohla.
Barbora... to meno som chcela nosiť, ale keď už nie inak, nech je to aspoň moja prezývka.
Pre každého som Barborka.
Neviem, či som dokonale dobrá, alebo dokonale odporná. Ono existujú dve skupiny ľudí. Jedni mi vravia „Ty si úplný poklad,“ a druhí- zamračene sa na mňa pozrú a vrhnú mi do tváre svoj dokonalý príbeh o ich živote, nenávistný pohľad a snažia sa zabodnúť mi dýku priamo do srdca. Vraj, keby som nejaké mala, aj by sa to podarilo.
Na to, aby ste pochopili, aká v skutočnosti som, mali by ste vedieť môj príbeh, ale to sem nepatrí. Toto nie je môj autobiografický príbeh.
Každé malé dieťa má krásny sen a po prebudení z neho o ňom nechce ani počuť. Je to, ako keď verí v Santa Clausa, donekonečna na neho rodičia hrajú, že ten starý dobrý šedivý pán s dlhou sivou bradou prichádza, ale jedného dňa mu všetko prezradia a ono už v neho nikdy veriť nebude.
Niečo také sa stalo so mnou, len nešlo o Santa Clausa, oči mi neotvorili rodičia a už vôbec som nebola malé dieťa.
Verila som tomu, že človeku sa dobro len dobrým vráti, že keď bude ľudom pomáhať, bude im načúvať, život okolo neho bude čarovný.
Ale... Skúste niekomu povedať, že vyzerá dobre, podvihnúť mu sebavedomie a on vám do tváre hodí tú maličkosť, ktorú úspešne kryjete, ale vedeli ste, že ak vám ju niekto pripomenie, vaše sebavedomie klesne na nulu.
Len sa pokúste uzmieriť dve rozvadené strany a hneď budete tými, ktorí ich rozhádali.
Dnes už nič nečakám. Nečakám na odplatu, ale ja sa odplácam. Ak ma niekto dokáže vypočuť a pochopiť, ja pre neho spravím čokoľvek, aj z nemožného sa pokúsim urobiť možné, len aby bol šťastný aj ten človek, ale ak niekto použije proti mne, alebo ľudom, na ktorých mi záleží slová plné klamstva, alebo nás nejakým spôsobom podrazí, môže si byť istý, že si o sebe vypočuje pravdu, ktorá mu do srdca vrazí dýku a zrazí ho úplne k zemi.
Žijem a istý čas som aj vyrastala medzi Maďarmi a pritom som pravá Slovenka, som katolíčka z ateistickej rodiny a hudobne hluchá novinárka medzi hudobníkmi.
Som rebel, nepokojný pstruh v kľudnej vode a hoci sa táto charakteristika na vodnára nehodí, som taká. Zbožňovala som maskáčové oblečenie, ale v živote by som nebola vojačkou. Ja by som totiž nezniesla, že by niekto hral so mnou svoju vlastnú hru s vlastnými pravidlami a ja by som nemohla namietať. Síce, byť novinárkou, tiež nie je úplne slobodné, ale články si vyberáte sami. Stačí mať len dobré nápady. Lepšie, ako váš šéf.
Často som chcela ísť pomáhať do krajín, kde je to potrebné, ale ešte je čo robiť aj u nás. Toto moje rozhodnutie upevňovali dokumenty o utrpení obyčajných ľudí, plačúce matky nad hrobmi svojich synov, rozhádzané telá po uliciach, poodtrhávané končatiny, rozplakané deti- siroty, zničené budovy vrátane kostolov. Áno, vojna si nevyberá a najviac berie obyčajným. Tým, ktorí za ňu vôbec nemôžu. Práve do takéhoto prostredia som chcela ísť pomáhať ľuďom, ale moje okolie ma prehováralo.
Tak som to vzdala a latku si položila vyššie.
Politika- slovo, práca, osud.
Presne tá politika, ktorá často pripomína lacnú dámu v červenom z neďalekého rohu a kričí na teba: „ Tu som. Vezmi si ma.“
Je jedno, kým ste, viete sa k nej dostať kedykoľvek.
Politika sa týka každého a dnes už aj malých detí. Buď si ju vezmete vy, alebo ona vás.
Pre mňa bolo vždy pomyslenie na to, že by som bola pritlačená pravidlami, musela sa nimi riadiť, putami. Niečím, čo ma zväzovalo silno a žeravý kov z neho sa zarýval hlboko do môjho tela.