ty to vieš...

včera si mi to povedal. A ja sa snažím presvedčiť v to, že si zo mňa opäť strieľaš... ty nás všetkých totiž vždy veľmi rád strašíš. Povieš nám vždy všetko tak ľahostajne a chladne, ako keby sa teba nič netýkalo. To včera, braček, si mi s vlažnou tvárou, ako vždy, nech sa deje čokoľvek oznámil „ mama ti nič nepovedala? Zrejme pôjdem na operáciu, ktorú môžem a nemusím prežiť.“ Áno, to včera bol ten deň, keď sa čosi vo mne zlomilo a začala moja druhá vlna rebélie. Znenávidela som... už nie zákony... s týmto politici nič nemajú... má s tým možno niečo len Boh, to len on nám rozdáva rozum a srdce a niekomu nenadelí ani z jedného. Spomínam si, ako si si pýtal papier na neurológiu... vravel si, čo sa s tebou deje a lekárka ti „len aby sa nepovedalo“ vydala výmenný lístok, surovo sa ti usmievala do tváre... vysmievala sa ti... ty veľmi dobre vieš, ako nenávidím také povahy, ako nenávidím taký systém u lekárov a oni nie a nie prestať. A ja ju naozaj znenávidím, až... nie, nechcem na to myslieť! Viem, sám by si mi to povedal, na svete existuje stovky ľudí, čo sa tvária tak, ako dnes my. ale- ono to tak nejde brať. Veď mi ide o brata, čo vie o mne všetko.
Spomínaš si? Včera toľkí z mojej blízkosti odišli a ja som ti povedala „Mal si pravdu.“ Áno, ty vieš koho myslím. Boli to oni- tí, ktorí sa tvárili, ako moji najbližší. Otočili sa chrbtom a veľmi sa snažili urobiť mi problémy u nás doma a aj pred tebou ma ponížiť. Ver, veľmi sa mi zhnusili, ale ty to vieš. Bolo to len včera. Áno, to včera si zmeškal tie dva pohreby a ja som tam v slzách omdlievala. Prišiel si ku koncu a s kamennou tvárou si stál pri hrobe jedného z nich. Nie, stále sme sa s tým úplne nezmierili. Stratili sa v dyme veľkého požiaru. Navždy. Poznáš ma. Najlepšie zo všetkých. Pamätáš sa (?)- na základe mojich skúseností si sa učil, ako sa stavať k dievčatám, čo zažili to, čo ja. Mala som svoj názor sama na seba a ty si sa mi ho snažil vyvrátiť. Vraj tá veta, čo ju mám vpálenú do dnes v duši a stále bolí, tá veta „začína sa mi hnusiť, ako všetci ostatní a ak chcem zachovať kamarátstvo, musím sa s ním rozísť,“ tá veta, čo sa zrazu zmenila na nekonečnú lásku, ešte neznamená, že mám právo na ten názor, ktorý mám na seba.
Občas sa hádame- to k súrodencom patrí, občas ma udrieš a ja ti to vrátim....
Pamätáš sa, keď si mi povedal „ Bez teba by mi bolo veľmi ťažko, sestrička.“
Ver mi, je mi tak celkom dobre, keď môžem byť tvojou staršou sestrou, keď ti môžem vynadať, že robíš niečo zlé( aj keď toto karhanie nik nevidí),pochváliť ťa, keď sa zachováš správne. Spomínam si- bol si malý a nechcel si nám rozprávať, no nikto sa nevzdal a ja som s tebou strávila tak veľa času... dnes z toho máme všetci nejakú úrodu.
Spomínaš si, keď si oslavoval 15? Napísala som ti báseň, v ktorej som ti napísala : „ Chyť sa ma za ruku, ak cítiš sa sám a slabý. Prejdime tunelom, hoc by bol tmavý.“
Ja sa cítim slabá, neviem ako ty, ale prosím, nepúšťaj moju ruku, veď od vtedy neprešli ani celé dva roky.