Nauč ma milovať

Smrť?
Čo je to?
Odpoveď je láska,
Smrť je láska
A láska je smrť-
Večné pravidlo.
(dáška m.)





I.
Život je zvláštny. Núka nám, čo nechceme a čo by sme chceli, bude naveky vzdialené vo vesmírnej vzdialenosti hviezd.
Možno aj my občas klopeme na nesprávne dvere. A potom by sme sa radi spýtali „čo tu vlastne robím?“ tých dverí je na svete milióny, ba omnoho viac, až nesčítateľné množstvo. Jednými z nich je aj láska. Celkom na začiatku po nej túžime tak veľmi, že by sme za ňu dali čokoľvek. A možno si ani neuvedomujeme, čo všetko v tých chvíľach pre ňu podnikáme. A ak sa nám prestane dariť, pomaly nás bude ťahať dole, ku dnu. A mohol by nám pomáhať aj Boh, osud, alebo niečo, čokoľvek, vyššie, tú slabosť by bolo len ťažké prekonať. Zrazu príde niekto, kto to jedným razom zmetie zo stola. Jednoducho sa v tej chvíli otočíme týmto dverám chrbtom a odídeme. Ešte to nie je katastrofa a to, čo nás ťažilo akosi pominie. Ale len na chvíľu. Onedlho totiž budeme stáť tam, kde sme stáli prednedávnom. A tá bolesť- prudká, bodavá, sťa rana žeravým šípom bude neznesiteľná. V hlave nám hučí. Šepkáme si vetu „ slzy liečia“ a snažíme sa ju nejakým spôsobom využiť – na vlastnú obhajobu v tej, ktorej chvíli? Verili sme svojim snom a možno aj nejakým zbytočným a klamlivým osudovým znameniam. Úplne zbytočne a dnes už bez akéhokoľvek možného riešenia.
„ Kris, a nechcela by si sa k nemu vrátiť?“ znie mi v hlave aj po niekoľkých dňoch veta rehoľnej sestry. Lenže ja sa jej vzpieram. Bojujem s myšlienkou návratu v čase. Svoj život žijeme len raz a nedá sa niečo zažiť viackrát.
Ale ja sa strácam. Žijem aj nežijem. Žijú len moje pravidlá a môj život bezo mňa. Žijú moje spomienky, ale nie prítomnosť. Žijem v otázkach, spomienkach, bezo mňa.
Všetko je tak čerstvé, ako keby sa to bolo stalo len včera. Bol jeden z najkrajších dní. Slnko svojimi lúčmi hladilo všetkých obyvateľov mesta. Mračná snáď mali aj strach prekaziť mu jeho prácu. Ale ja som nebola pokojná.
Vtedy sa mi prvý krát vryla do srdca myšlienka, že ľúbim Martina. Preklínam ten deň vo svojom najhlbšom vnútri. Je to myšlienka, ktorá ma zabíja. Nie rýchlo. Pomaly sa vkráda do blízkosti dvier môjho srdca a každý večer, bez môjho povolenia, sa jej darí vkradnúť sa dnu. Niekedy ma týra len v noci- to je ešte ten lepší prípad. Len spí a sníva so mnou. Vtedy nežije ako ektoparazit. Vtedy je malá a ľahulinká, sťa pierko z vtáčieho krídla.
Niekedy ma však týra aj cez deň. Prespí so mnou celú noc, vstane so mnou ráno a potom tu ostáva. Nedokážem ju vyhnať, nemám na to dostatok síl. Zväzuje ma a potom opäť rozmotáva. Hrá sa so mnou, ako mačka s myškou. Ostáva tu občas aj niekoľko dní a vtedy si z môjho srdca odtrhne kúsok. Stále len malý kúsoček a krvavý ho nosí okolo mňa. Nepočúva moje výkriky. Občas ich úplne ignoruje, inokedy sa mi drzo vysmieva a plná sarkazmu mi odpovedá „ zapríčinila si si to sama“
Práve ten deň, keď som si ju prvý krát pustila k telu, bol osudným. Vstupnou bránou do hry, akú som ešte nikdy nepoznala.
„ Kris, musím ti niečo povedať,“ povedala Zuzka takmer prosebne o pomoc a zároveň tak mrzuto, smutne, že hneď som vytušila veľkosť a závažnosť toho, čo mi chcela povedať.
„ o čo ide?“ vyzvala som ju.
„ možno sa na mňa nahneváš, ak ti to poviem,“ nechcela aby to tak dopadlo, ale bola pevne rozhodnutá povedať mi to „ vieš, síce s Radom hráme, že spolu chodíme a mám mu byť za čo vďačná, ale zaľúbila som sa do iného,“
vedela som že takýto záver bol jeden z niekoľkých možných. Mohli sa do seba zaľúbiť. Vtedy, keď mala oňho záujem, mohol mať o ňu záujem aj Rado. Ale aj im sa láska veľmi rýchlo vyšmykla pomedzi prsty
„ Do koho?“ spýtala som sa.
„ do jeho kamaráta,“ tak ale s tým som nerátala. Vybuchla som v smiechu a nechtiac ju opľula. Začali sme sa smiať obe ešte viac.
„Marek?“ spýtala som sa a ona prikývla, na čo som ďalej pokračovala „nechcela som ti niečo prezradiť, ale budem musieť. Nevládzem to už v sebe držať ďalej. Viem, že aj ty, aj moja rodina, aj každý z veteránov má Paľa rád a som si vedomá aj toho, že ste striktne proti tomu, aby som sa s ním rozišla, ale ja to ďalej ťahať nemôžem.“
„ kris, vydrž, prosím ťa, aspoň do jeho osláv,“
„ áno, to je jasné, inak to ani nevidím, ale po oslavách bude koniec. Zuzi, vieš, ako sa ku mne správal. Vieš, ako večne naliehal, nech sa s ním vyspím. Aj keď vedel, že ma Alex, zneužil, nemal voči mne ani kúsok pochopenia. A potom, keď na chvíľu pochopil, že spravil chybu, radil sa s každým navôkol. Sám nikdy nič nevedel vymyslieť. Posledný krát pred chatou , keď odišiel s tým, že vzťah medzi mnou a ním už nemá zmysel, že je to síce preňho ťažké, ale asi bude najlepšie, ak si dáme vo vzťahu prestávku, a urobil to len preto, že som s ním nechcela spať, museli mu radiť iný. Len kvôli ich radám sa vôbec došiel ospravedlniť. Ale v ten večer, som sa musela s niekým rozprávať. Najprv som písala tebe, radila si mi nech sa ukľudním a keď sa vrátiš, chcela si sa s ním porozprávať. Ale mne to nešlo a zavolal mi Robo. Opäť sme spolu žartovali, ako môjmu otcovi pripravím infarkt a povieme mu, že sa chceme vziať. Ale vycítil, že nie som v poriadku a celý môj príbeh si vypočul. Vravel, nech sa s ním rozídem. Ráno som celá zničená sedela v obývačke, počúvala slaďáky a snažila sa so všetkým zmieriť. Po tisíci krát. Z celej tejto situácie ma vyrušil zvonček. Za dverami stál Paľo. Vraj ma ľúbi, nechce ma stratiť, potrebuje ma. Prosil o odpustenie. Vraj ak mu neodpustím, spraví to, čo mu radil Stano. Na obrovské plátno by napísal ´ odpusť, ľúbim ťa! ´ a toto plátno by vyvesili na moju školu. O, aké dojímavé! A opäť, ako všade vsunul otázku ´ vieš kto to je? ´ vieš, aká som, že keď sa mi niekto snaží vysvetľovať po zhruba dvadsiaty krát, kto je kto, čo je čo, že vybuchnem a keďže to už Paľo v poslednom čase chcel vysvetľovať po toľký krát, už som sa neovládla ´ jasné, na tvojich imatrikulačkách boli dvaja, čo s nami išli fajčiť. Jeden bol Martin a druhý Stano. A aby som nezabudla, ten s okuliarmi bol Stano a ten druhý Martin a... ´ aj by som pokračovala ďalej, keby mi nebol skočil do reči a nesnažil sa ma ukľudniť. Večný kolotoč, stále to isté dookola- chyba, hádka, zmierenie, len pre slzy už akosi nebolo miesta. Vzťah s ním ma už pomaly ničil. Všetko, čo som k nemu kedy cítila sa strácalo po kúsku každým jeho skutkom, no napriek všetkému najväčší výbuch nastal na chate. Ležali sme v posteli. Rozprávali sa, plánovali, ...ako každý pár. Niektoré chvíle boli pekné, ale tie nasledujúce, tie zlé, vždy všetko zničili. Zrazu celú túto chvíľu prerušil otázkou „ nechcela by si ma vyfajčiť?“ veľmi dobre vedel, ako sa mi niektoré veci hnusili po tej udalosti s Alexom, ale samozrejme nikdy nič nedokázal chápať. Presviedčal ma, nech to spravím. Vraj si neviem ani predstaviť aké je to príjemné. Keďže to už inak nešlo, prestala som komunikovať a reagovať na všetko. Hore vyšiel René s Tiborom.
„ poďte dole! Už sa začalo piť.“ Volal nás Tibor.
„ už ideme,“ snažila som sa dostať spod Paľovej ruky.
„ hneď pôjdeme, ale potrebujeme ešte niečo doriešiť,“ odpovedal Paľo a nechcel ma pustiť.
„ pusti ma! Ja idem dole.“
„ šiši, prestaň.“
„ potom príďte.“
Tibor s Reném odišli.
„ povedal som ti prepáč.“
„ mňa to už nezaujíma. Nie je to prvý krát, čo sa takto správaš. Prosím, daj mi už pokoj! Idem dole, trošku si vypijem a bude mi fajn.“
„ veď ti je zle, nemôžeš už piť!“
„ ale môžem a ty mi v tom nezabrániš. Nebudem tu strácať viac čas. Oni sa dole zabávajú a my sme tu. Smola, idem dole.“
Odsunula som jeho ruku a odišla. Naozaj mi nebolo dobre, ale piť som musela. Potrebovala som sa od všetkého odreagovať- od Tea, od Paľa... potrebovala som sa s niekým porozprávať, ale nebolo s kým. Ja som tam svojich ľudí nemala. Nikoho som tam nepoznala. Nemala som tam nikoho z vás. Teo bol opitý, večne mi vyznával lásku, chcel sa zabiť. Do všetkého navôkol búchal rukou, aj keď si ju už doobeda rozrezal. Zišla som dole. Teove dlhé kučeravé vlasy boli vyrovnané a spadali mu na ramená. Sedel na deke s Leom a Daliborom. Držal v ruke fľašu buka. Bol to najcharaktickejší obraz celej chaty. Pila som s nimi aj keď som si myslela, že každý, čo i len naozaj maličký glg vyvrátim zo seba.