Deň D /Štedrý deň/ začína tradične hneď zaránky. Mamka sa zobudí celá nervózna, že dnes sú predsa Vianoce a zakáže celej rodine raňajkovať a obedovať so slovami, že dneska sa treba postiť... ideálne pre cukrovkárov...
Potom sa začne variť. Kapustnica, šalát...Jasnačka, že ochutnať nemôžete lebo je PÔST. Členovia rodiny odpadávajú od hladu zakaždým keď vbehnú do kuchyne, keďže kapustnica rozvoniava. Po skončení varenia, nasleduje vyrábanie zákuskov na poslednú chvíľu, kopa stresu, kopa kriku. Máte sto chutí odísť niekam ďaleko... ale Vianoce ešte ani náhodou nezačali... Začínam rozmýšľať o tom, či nepôjdem domov.
Na obed sa vyrába vianočný stromček na cintorín, treba aj tam zájsť a znechutiť si príjemný deň tým, že človek musí nedobrovoľne spomínať na blízkych mŕtvych. Potom nasleduje návšteva maminej šéfovej, ktorá patrí už chtiac či nechtiac do „rodinky“. Mama dostane obrovské dariská /to som teda zvedavá čo to bude tentoraz kabelka Louis Vuitton, luxusný špek? A čo je v tretej krabičke?/ a celý zvyšok dňa nehovorí o ničom inom len o tom, že to budú riadne drahé dary /moje predplatné časopisu Vitajte doma sa teda môže schovať.../. Členovia rodinky prestali už kupovať hocičo, načo aj, veď kabelka za niekoľko tisíc to aj tak pretromfne. Stále rozmýšľam o tom, že pôjdem domov.
Večer sa pomaličky blíži a členovia rodinky odpadávajú od hladu /ja nie, ja som si potajomky dala kus chleba/. Mamka značne ešte viac znervóznie a nadáva kade tade, neustále sa háda. Veď ešte nepoupratovala celý byt, ani zem nepoumývala /naposledy ju umývala včera/. Členovia rodinky dostanú príkaz lietať cez byt, keďže mama chce ísť poumývať dlážku a nemožno ju pošliapať /hmmm asi sa pocikám/. Ja chcem íííísť domoooov....
Ryba je už v trúbe a poznámok na adresu každého člena rodiny pribúda /hlavná vec že darisko je už pod stromčekom/. Členovia rodinky dostanú príkaz sa ísť osprchovať, lebo mama nebude predsa večerať so špinavými ľudmi...Rybka sa dopeká a členovia rodinky úžasných dostávajú príkaz sa ísť prezliecť /ja provokujem a ostávam v domácom/. Už je prestreté a neskoro večer, keď už majú všetci doma skoro po Vianociach začíname... Mama ma klasický príhovor aké sme my nevďačné detiská, nepomôžeme jej a neviem čo ešte... Kým skončí, tak je kapustnica polostudená. Večera končí už niekoľko desaťročí rovnako. Tatko skríkne: „Juuuuj mamina nezavadzaj, ide mi v telke rozprávka a natlačí sa pred telku.“ Mamka začne jačať ako Viktorka u splavu, že čo sú to za spôsoby /ani sa tatkovi nečudujem, že chce ísť pozerať tú rozprávku/. Potom nasleduje hádka, že kto poumýva riad. A dokým sa nepoumýva riad, tak nebudú žiadne darčeky sa rozumie... Milá rodinka, tie darčeky sú mi úplne jedno /darčeky sa dostávajú tak, že „šak si niečo kúp a ja Ti dám POTOM peniaze“ – prirodzene peniaze nikdy neuvidím/. Rozmýšľam o tom, že či si vlastne chcem vôbec niečo kúpiť.
Po všetkých tých hádkach sa začínam tešiť na darčeky, čo som si vložila pod stromček a zabalila. Pripadá Vám to nenormálne? Nie aj ja chcem mať „Vianoce“.
Ja fakt snáááď idem domov... Škoda, že to nie je cez Vianoce také jednoduché cestovať zo štátu do štátu.
P.S. Dnes som sa rozhodla, že toto sú naozaj /ale už naozaj/ moje posledné Vianoce s rodinkou úžasných.
