Otec je čerstvý sedemdesiatnik - od septembra minulého roka. Mama sa k nemu pridá tento rok, už naozaj len o pár dní.
O minulých menových reformách sa v tomto reformnom roku častejšie hovorí aj u nás doma - u mojich rodičov. Otec spomína na onen pamätný 1953-tí rok, keď sa úspory obyvateľov prepočítavali najskôr jedna ku piatim a od päťtisíc korún smerom hore už len jedna ku desiatim. Spomína, ako starému otcovi tesne dva alebo tri dni pred výmenou, sused po dlhom-dlhom čase konečne vrátil požičanú väčšiu sumu peňzí, ktoré si pôvodne požičal na kúpu koní. Starému otcovi ich vrátil, takpovediac, v predvečer reformy, takže bolo jasné, že je po úsporách.
Otec hovorí, že to bol smutný reformný rok.
On sám s prechodom na Euro nemal vôbec problémy - vie, ako sa platí do 16.januára, a podľa toho, akú sumu práve potrebuje, či v korunách alebo v eurách, násobí alebo delí tridsiatimi.
Horšie to bolo s mamou.
Pýtala sa ma: mám už vymeniť všetky koruny alebo ešte nie? Mám si ešte niečo nechať? A hneď si aj odpovedala: ja si ešte, pre istotu, radšej niečo nechám. Celá bola zmätená z toho dvojitého platenia.
Vysvetľovala som jej: mami, do šestnásteho môžeš platiť aj korunami aj eurami, ale vydajú ti len eurá. Ak je to pre teba neprehľadné, zober si radšej dve peňaženky - jednu na koruny a druhú na eurá. Uvažovala som, že jej kúpim taký praktický mincovník ako majú u seba taxikári. Sama som zvedavá, ako budem pri sebe vláčiť tie kopy mincí, pokiaľ sa nebude dať platiť najmä kartou.
Od mojej birmovnej matky - tiež už (veľmi čulej) dôchodkyne - som sa dozvedela, že pre dôchodcov je, vraj, výhodná špeciálna peňaženka, ktorá má na mince, údajne, niekoľko priehradok - na každý typ inú. Ona sama si, však zvážila: nie, nie, ona toto pri sebe nosiť nebude. Ona prejde na platbu kratou! No, Bratislavská dôchodkyňa. Tá a karty nebojí!
V sobotu mi mama už s veľkou hrdosťou oznamovala: Zuzka, chcem sa ti pochváliť, už som na to aj ja prišla. Všetky koruny som vymenila na eurá a budem platiť už len v eurách. Je to celkom jednoduché. Volala som aj kaderníčke, pýtala som sa, koľko budeme platiť za ostrihanie ja s otcom - bude to 2,80! Už tomu celkom rozumiem.
Len som pripomenula, že ak chce vedieť pôvodnú korunovú sumu, musí násobiť tridsiatimi. Mami, nezabudni, tridsiatimi!
Uf, zdá sa, že napokon tú menovú reformu zvládneme celkom slušne a bez zbytočných smútkov - ako tomu bolo v roku 1953.
Na záver:
nemôžem nenapísať, ako som rozptyľovala mamine chmúrne menové myšlienky, ešte v období pred Vianocami, keď si nebola istá, či, a ako, to všetko zvládne a padol na ňu predreformný splín. Do telefónu mi hovorila: ja neviem, ako to zvládnem. Je to taký chaos. Zasa prídeme o peniaze.
Mami, neboj sa zvládneme to. Ja ti to celé vysvetlím. V podstate je to veľmi jednoduché. Bude to znovu ako za socializmu: opäť budú "nízke" platy a "nízke" dôchodky a k tomu "nízke" ceny. Nemusíš sa báť! Mlieko a rožky budú, opäť, stáť ako kedysi: jedna celá niečo a nula celá desať - ale Euro.
Tak. Po dvadsiatich rokoch romantického spomínanaia a obzerania sa do nedávnej minulosti, sme sa opäť dočkali: Zasa nakupujeme za sympatické, nízke, socialistické ceny! Opäť máme rožok za nula celá desť!!!
Predsa sme sa dočkali!
Takže, priatelia, nedajme si zobrať naše sny a túžby! Nikdy nevieme, kedy sa nám opäť splnia.
