Teraz na ňu (ešte) stále narážam. Nielen v sebe - v mojich spomienkach, v obraze, ktorý vo mne zanechala.
Otvorím Žurnál - je tam. Venujú jej samostatnú zmienku. To isté Týždeň - na viacerých miestach, viacerí komentátori. No a ani my, niektorí blogeri, sme ju neobišli. Ja už dokonca druhýkrát.
Pridávam k nej zopár slov navyše, aby nevznikal mylný dojem, aký som pozorovala po mojom poslednom texte.
Bolo to naozaj niečo výnimočné - teda pre mňa určite.
Bol to silný zásah ľudskej energie, ale nielen tej fyzickej. Bol to silný zásah energie najmä mentálnej a duchovnej. Na pódiu sme mali možnosť sledovať najmä ducha tohto človeka, tejto ženy. Ten zásah bol silný, príliš silný na to, aby sa o ňom nezmieňovali mnohí. Nedá sa na ňu nespomínať, nevybavovať si ju znovu, najmä keď ma k nej znovu vracajú dojmy a texty iných, ktoré čítam v týchto dňoch a výčitky z diskusie.
Tak teda: Čím to bolo?
Mnohí a mnohé si mysleli, že dávam za príklad, či som očarená, nejakou šesťdesiatkou, ktorá sa správa ako dvadsiatka. Skáče, behá po pódiu, spieva, trhá struny ako uletená dvadsiatka. Ukazuje ako si dokáže uchovať energiu napriek veku. Má 63 rokov.
Nie, nemám potrebu ospevovať tzv. zachovalý typ ženy, na ktorej nepoznať vek, ktorá dokáže efektívne skrývať svoj vek a tým nás ohurovať, ako to práve ona dokázala, aká je IN.
Iste viete, že mňa toto teda dosť neohuruje. Alebo - presnejšie - mne osobne toto na ohurovanie nestačí. (lebo, veď zasa, treba oceniť aj to, že niekto sa v rokoch, povedzme, dobre drží, najmä ak je to jeho zásluhou)
Nestačí mi to, že niekto, či niektorá, nemá vrásky, lebo mala na drahé krémy, či plastiky. Nestačí mi na ohurovanie LEN to, že behá, skáče po pódiu či vo fitku ako mladica. NIe je to o fyzickej energii ani o mladistvej vizáži a dokonca ani nie o tzv. (niekedy dosť infantilnom) mladistvom duchu.
Nie, na Patti Smith je vidieť jej vek, i keď nie na prvý pohľad na jej fyzične, na jej fyzickej energii. Sú na nej vidieť jej roky, jej žité veky, to ako žila, rozmýšľala, ako hľadala a uchovávala si slobodu. Vlastnú vnútornú slobodu.
Prejav jej vnútornej slobody ma zasiahol ako blesk. Odraz jej vnútornej slobdy na jej správaní, na hraní, na všetkom čo robila, ako sa správala, čo a ako hovorila, bol silný - takmer ako archetyp človeka (povedzme ženy), pri pohľade na ktorý dokážete vstávať z vlastného ochromenia a zmeravenia, naberáte novú silu, dokážete napriek strachu a bojazlivosti vstať a konať to, k čomu vás vaše vnútro pohýňa, čím sa dostávate do súladu sami so sebou, čím sami seba nezrádzate, aj keď vás za takéto konanie nečaká momentálny obidv okolia, či úspech, či dokonca vám hrozí trest, sankcia alebo len to, že sa stanete nepopulárnym alebo nepopulárnou. Takéto konanie sa väčšinou nedeje len tak, samé od seba. Z obyčajného dôvodu - z dôvodu ľudského strachu. Na jeho prekonanie potrebujeme silu, podporu, povzbudenie, obraz, vzor, niektorí Boha, aby sme dokázali vykročiť a (znovu) vstať do života.
Je jedno kedy, v akej dobe žijete - vždy túto silu, túto podporu potrebujete. Ale sú obdobia, kedy to býva podstatne ťažšie. Platilo to aj pre komunizmus, platí to aj teraz - pre našu krehkú demokraciu a dokonca to platí aj pre náš všedný deň - pre naše všedné strachy, ktoré nám blokujú žiť naplno to, čo do nás bolo vložené.
Bol a je to mimoriadne silný obraz a najmä my ženy ho veľmi potrebujeme.
________________________________________
Takže, nie priatelia, Patti Smith nie je obrazom starnúcej ženy, ktorá nedokáže prjiať svoj vek, zakrýva ho a tým nás akože ohuruje svojím zovňajškom, či fyzickou silou. Nie je to typ starnúcej hviezdy, ktorá nedokáže zostúpiť z piedestálu slávy, stály prísun obidvu potrebuje, aby sa citíla šťastná, aby jej život mal zmysel. Nie je to typ hviezdy, ktorá si potrebuje niečo šnupnúť, či pichnúť, aby dokázala žiť, spievať, nabrať odvahu "byť (našnupanou)sama sebou". Nie je to typ, starnúcej, dlhovlasej hipisáčky, ktorá do publika vykrikuje lacné heslá o mieri, láske, šťastí, aby povzbudila davovú psychózu čakajúc na jeho spätné hysterické výkriky, ujúkanie či piskot.
Bolo jasné, že to, čo hovorila bolo žité práve tými jej 63-omi rokmi. Že to nie je len tak, že za tým je rozmýšľanie, uvažovanie, hľadanie, strácanie - a samozrejme nemôžem vynechať - nachádzanie.
Nepočula som všetko, ale ktorýsi bloger to tu spresnil a našla som to aj v tlači: hovorila o mieri, vyzývala k tomu, aby sme si nedávali brať slobodu, ani politikmi, ani korporáciami. Hovorila aj o vzťahu k životnému prostrediu. Hovorila vážne. Netrepala. Nehádzala len tak udicu do publika, na ktorú sme sa mali chytiť.
Myslím, že vedela, kam prišla, akému publiku, s akou históriou sa prihovára.
Takže, takto som ju vnímala, videla a cítila ja. Nemôžem to ničím doložiť, nemám nijaké faktické - objektívne - dôkazy, že je vo vnútri naozaj taká, ako píšem. Nemôžem si tento môj dojem, názor, pocit, myšlienky dať certifikovať či patentovať ako objektívne, všeplatné a pravdivé.
Ale napriek tomu, si myslím, že ďaleko od pravdy nie som. A verte, že to nie je mojou drzosťou.
Takže, priatelia, nie energetickú bombu - Evu Mázikovú, som mala na mysli. Mala som na mysli Patti Smith.
________________________________________
Na záver pripájam citát z reportáže Vladimíra Potančoka, ktorú som si včera prečítala v najnovšom vydaní Týždňa:
"Tak dobre vystavanú šou, zároveň profesionálnu i nesmierne uveriteľnú, bez jediného falošného gesta či tónu som už dávno nevidel. Patti spievala akoby nemala šesťdesiatdva, ale o štyridsať rokov menej, a kapela sa ponárala naozaj hlboko. Čím to je, že americká hudba je na rozdiel od európskej taká košatá?" Je to tým,"..... že Američania sa namiesto kostýmčekov, tančekov a vtipných citácií sústreďujú na koreň veci a hľadajú v hudbe predovšetkým to čo ju presahuje?"
(Za seba dodávam, že neviem - čím to je, ja sa v hudbe vôbec nevyznám. Mne sa hudba len páči - teda, niektorá hudba.)
A ešte jeden:
"Takmer som premeškal stretnutie novinárov s Patti Smith v tlačovom stredisku. Namiesto nafúknutej hviezdy tam stála za stolíkom skvelá pani, ktorá mala jasno v hlave a horúco v srdci...."
