Sobota, 18.7. 2009
Poludnie - Trenčianske Teplice:
Konečne sme sa vytrepali z postele. Dospávame únavu a neskorý príchod z piatkovej Pohody (dorazili sme ráno tesne pred treťou). Máme za sebou prvý, prvučičký, náročný, orientačný deň a noc na Pohode.
Tešíme sa na deň ďalší, ako si to znovu a konečne naplno vychutnáme.
Už vieme, ktorou trasou sa na Pohodu prichádza, že príjazd nie je tak jednoduchý ako sme si to pôvodne predstavovali: Trenčín smer Letisko (kto už by s tým mohol mať problém), ale že sa prichádza cez iks dedín a vstup na festival je v skutočnosti v akýchsi Veľkých Bierovciach, či Opatovciach.
Už vieme, aký je rozdiel medzi stanom a stejdžom, že O2-aréna nie je to malé modré okrúhle ani to malé biele okrúhle s označením O2. Vieme, kde sú dva bankomaty, zorientovali sme sa aj priestorovo - pocit, že sme v cuzdom je preč, cítime sa isto, nebojíme sa, že sa navzájom stratíme, vieme, že sa už dokážeme nájsť.
Vieme aj to, že si musíme zapamätať číslo radu, v ktorom parkujeme, aby sme auto po odchode z Pohody nemuseli v tme hodinu hľadať - ako sa nám to stalo včera, keď sme si pri príchode číselné rady parkujúcich áut vôbec nevšimli.
No a je nám jasné aj to, že v záujme uchovania duševnej pohody našej i našich deti sa treba poriadne vycikať doma pred odchodom a na Pohode potom (radšej) počkať až do zotmenia a brať si príklad z tých návštevníkov, ktorí preferujú prírodu a chodia na kraj k plotu namiesto do prenosných WC. V prenosnom WC vás totiž úspešne odrovná aj jeden neplánovaný nádych a ....... (zatiaľ je to OK - vyhodil sa mi len jeden herpes na hornej pere).
______________________
O 15.20 štartujeme na Pohodu. Je zrejmé, že počasie pohodové nebude, rátame s tým. V čase nášho odchodu na letisko, súdiac podľa stavu oblohy, očakávame klasickú letnú búrku, ktorá tak ako príde aj odíde a my budeme v Pohode pokračovať ďalej.
Sme za Trenčínom, smer Veľké Bierovce, začína sa výraznejšie stmievať. Vytáčam 12111, zaujíma ma ako dlho asi ten dážď bude trvať. Oznamujú mi, že o 12.40 meteorológovia vyhlásili rizikový stupeň č.1 - čo môže znamenať výskyt bleskov a krúpov. Váhame: ísť či neísť, či sa vrátiť do Trenčína, tam prečkať to najhoršie, a keď sa situácia upokojí vyraziť znovu na Pohodu?
Vietor silnie, obloha je mimoriadna tmavá, neveští nič dobré. Bojíme sa najmä bleskov. Vytáčam číslo na Tatianu. Tatiana je ubytovaná priamo na Pohode v stanovom mestečku. Na Pohode má obe staršie dcéry, najstaršia na nej už dokonca vystupovala s vlastnou kapelou.
Tatiana: Strašne fúka, je chladno, nechoďte sem, všade v povetrí lietajú poháre!
Zdá sa mi hysterická - samozrejme, že v povetrí lietajú poháre, nič prekvapujúce pri takom vetre. Do mesta sa nám vracať nechce - Pohoda je príliš dobrá, príliš lákavá. V najhoršom sa schováme pod nejakým stanom, alebo stejdžom a tak prečkáme najkritickejší čas.
Tatianu mám stále na dráte. Zrazu mi vreští do mobilu: Ježiš, spadol stan! Zuzka, počuješ, spadol stan! Mám tam deti, idem ich hľadať!, skladá telefón.
No čo hovorím - hysterická. Je tam iks (menších) stanov, na pohľad slabšej plátenej konštrukcie, o ktorých možno predpokladať, že sa vychýlia, či časť z nich uletí. Stále nechápem čo tak hysterčí.
Začína prudko liať. Vietor je príliš silný, dážď je príliš prudký, dotieravý, stierače zrýchľujú. Otáčame sa. Na informáciach operátora pevnej linky sa pýtame, kde v Trenčíne je nejaké kino pre deti. Odporúčajú nám zábavno obchodné centrum, niečo na spôsob Polusu alebo Auparku - miesto ako stvorené do dažďa a nePohody.
Auto nechávame v podzemnej garáži, z výťahu vystupujeme rovno pred kníhkupectvom. Pred ním čakám na deti a znovu vytáčam Tatianu.
Tak čo je nové?
Spadol veľký stan, celý jeden stejdž, sú traja mŕtvi a tridsať zranených.
Čo?! - rozum sa zdráha uveriť.
Je koniec. Pohodu zrušili. Nemôžem nájsť deti, idem hľadať. Ozvem sa.
Zložila. Ticho.
______________________
Po dvoch hodinách popíjania čaju, motania sa po obchodno-zábavnom centre, sledujúc ľudí, ktorí sa vrátili z Pohody a pýtajúc sa ich na najnovšie informácie, odchádzame späť do nášho penziónu.
Smútok, smútok, smútok.
V Tepliciach je každý nalepený na obrazovke, sledujú sa najnovšie správy, takmer každý tam niekoho má. Aj naši domáci - obe svoje dospelé deti. Už sa im dovolali, syn i dcéra sú OK.
Večer sa konečne dostávam k rýchlemu internetu. Čítam presné čísla, konkrétne informácie, dopisujem zopár viet pod ktorýsi text na blogu. So synom si prezerám videá zo situácie po. Moje desaťročné dieťa komentujei: Mama, Tatiana mala pravdu, tie poháre tam fakt lietali!
Na izbe pozerám TA3: 19-násť ročné dievča je v kritickom stave, vážne poranenia mozgu, už ju navštívil aj kňaz....
V duchu ju držím za ruku .... ak odchádza .........
Mimochodom, oná Otrasená žena, ktorej tesne predtým napadlo, že to spadne, zachytená na videu SME, je Tatiana.
================================================================
Piatok, 17.7. 2009
Vyrážame na Pohodu, ja s mojím synom a Katarína so svojou dcérou Katkou. Veľká Katka je už rok moja susedka a už štyri roky moja kamarádka. Deti nám navštevujú rovnakú školu - len malá Katka je o rok nižšie než môj syn.
Tešíme sa.
Katka vyráža autom od babky z Myjavy, ja so synom vlakom z Bratislavy. Stretáme sa v Trenčianskych Tepliciach, kde máme ubytovanie - Trenčín bol týždeň pred Pohodou totálne vybukovaný. Nevadí, Teplice sú nádherné, po Pohode máme naplánované bazény a plávanie.
Na Pohodu prichádzame poobede, prekonávame rôzne počiatočné zmätky a prvotnú dezorientáciu - na webe sa zdalo všetko také jednoduché. Stretám veľa známych z mimovládiek, polovicu našej školy - najmä decká z vyšších ročníkov, niekoľko rodičov, zopár učiteľov, medzi nimi Tatianu, ktorá u nás učí ručné práce. Tatiana je na festivale so svojimi deťmi, tie ale už majú vlastný program, tak sa k nám pridáva a zostáva s nami až do konca nášho prvého dňa. Je to super - Tatiana nie je na Pohode nováčik, vyzná sa, dostávame prvé rady - nervozita začína opadať. Úplne opadne po tom, ako po po trištvrte hodine čakania v rade konečne pristúpim k bankomatu, doplním finančné zásoby a nakúpim zásoby tekutín.
Konečne som v pohode a začínam vnímať program.
Od mnohých iste viete, že bol výborný. Videli sme tanečnú súťaž párov na motívy hudby z filmu Pulp fiction, skvele sme si zaskákali a čo to vypotili pri Hudbe z Marsu, ktorá teda fakt nemala chybu, páčili sa nám zaujímavé rytmy španielskeho flamenca mierne mixované s indickými motívmi od Ojo de brujos, zabrúsili sme k akejsi akoby folkovej anglickej skupine s veľmi príjemnou a nežnou hudbou, no a uprostred toho všetkého nás zasiahla smršť s menom Patti Smith.
Patti Smith. Dívala som sa na ňu a nechápala som. Nechápala som ako je toto vôbec možné. Je takéto niečo vôbec možné - v našich končinách nevídané, neslýchané, neexistujúce. Nikdy v živote som nič také nevidela. V našich končinách takýto prírodný úkaz, takýto živel neexistuje - teda ja nič podobné nepoznám.
Dívala som sa na túto 63 ročnú ženu, na túto energetickú bombu, tento výbuch čistej prirodzenej energie, ženskej sily, ktorou nás zaplavila, pohltila, vtiahla do seba. Dívala som sa na silu originálneho, nepotlačeného ľudského ducha, na iskry a energetické výboje, ktoré okolo seba vysielala - u nás niečo absolútne zriedkavé - zriedkavé v ľudskom a (myslím, že) takmer neexistujúce v ženskom prevedení.
Bola som úplne prikovaná k obrazovke - vnímala som jej expresívnu, dynamickú vonkajšiu i vnútornú podobu. Vnimala som ju všekými svojimi zmyslami a rozmýšľala som. Rozmýšľala som nad touto generáciou žien v našom slovenskom prostredí.
Dívam sa a vnímam túto ženu zvnoku i zvnútra a pred očami si vybavujem generáciu našich matiek, tiet, krstných matiek - jej rovesníčok a ich vonkajšiu a vnútornú podobu.
Neporovnateľné! Nič podobné nenachádzam!
Aká je vonkajšia a vnútorná podoba tejto generácie žien v postkomunistickom priestore? Niekedy veľmi smutná!
Vidím pred sebou ženy, ktoré nemohli naplniť svoje osudy podľa vlastných predstáv, podľa vlastných plánov. Vidím žeriavničky, robotníčky za pásom, úradníčky, traktoristky, lekárky, hrdinky socialistickej práce , ženy v domácnosti - nemali čas plniť svoje sny a túžby - plnili päťročné plány.
Nemali čas a ani možnosti byť iné. Byť samými sebou. Platila sa za to príliš vysoká cena a potreba byť sama sebou bola tak vytesnená, až sa považovala za nenormálnu - iste si viete predstaviť to počudovanie nad konaním (hazardom) takej Kubišovej alebo Ponickej.
Hm, smutno smiešne - hazardom sa nazývala potreba viesť autentický, k samému sebe pravdivý život?!
Žiadne skutočne individuálne sny a túžby okrem predstavy dobrého muža a rodiny s deťmi akoby ani neboli. Všeto prísne vytesnené.
A k tomu zakázané myšlienky, zakázané knihy, zakázaná hudba - zakázané všetko, čo by ich na tak hriešnu myšlienku - byť sama sebou, vydať sa na svoju radikálne individuálnu cestu - mohlo priviesť. Ich - naše matky, tety, krstné matky - pasívne, až na pokraj síl obetavé, nekonečne oddané svojim deťom, nedeľným obedom, svojim zalkoholizovaným manželom.
Nevidieť medzi nimi ani jednu Patti Smith - a to je smutný pohľad.
Skutočná Patti Smith toho hovorila veľa, všeličo sa nám snažila odkázať - často používala slová: sloboda, mier....
Dívam sa na ňu a rozmýšľam - aký odkaz nám zanechala jej generácia našich matiek, krstných matiek, tiet - akú myšlienkovú stopu tu zanchávajú ony? Čo nám chcú povedať?
Viem - hlboko a obetavo nás milovali. My ich milujeme tiež.
Napriek tomu sa však týchto otázok vzdať nechcem.
______________________
O druhej hodine ráno ochdázame z Pohody. Deťom sa nechce, ale prišiel čas. Treba sa vyspať - na druhý deň nás znovu čaká Pohoda a jej skvelý program. Plánujeme zostať ešte dlhšie ako v piatok - až do konca Chasidských židovských piesní.
Sme unavení, ale tešíme sa - pred nami je opäť jeden skvelý deň!
