Ešte posledný pohľad do zrkadla a ....
Zdá a mi to, alebo je to pravda? Cestička vo vlasoch sa mi nevdojak, akosi sama od seba viac do stredu posunula - akoby na starý, staroslovienský spôsob. Hm, hm - zaujímavé!
... a ide sa!
Tetka Darinka ešte stihli pripomenúť „A zober aj psa! Nech si užije!".
________________________
Za Bratislavou ešte posledný raz vytáčam číslo na uja vrchára do vrchárskeho penziónu, hlboko v horách, či, reku, na nás pamätá, aby sme mali na noc kam hlavu zložiť a neostali vonku divej zveri na pospas. Ja, dieťa a pes.
V telefóne sa mi ozýva príjemné, milé, priateľsky ústretové: „Nó?"
Chvíľu čakám, či ujo vrchár predsa len ešte voľačo nepridá, no nepridáva. Nuž, nečudo. Vrchári sú ľudia hôr a tvrdej práce, na samotu privyknutí, zádumčiví, neplytvajú rečami nadarmo.
Pekne pozdravím a pripomínam náš príchod, a že teda - prídeme aj so psíkom.
So psom?! V žiadnom prípade! Neprichádza do úvahy!
Ááách, nie! - vravím si v duchu a začína ma prepadávať trudnomyseľnosť.
Nechce sa mi márniť čas a mrhať silami handrkovaním o tak neprekonateľnej ťažkosti akou je menší pes v horskom penzióne, v dedinskom prostredí, hlboko v horách, tam, kde ... kto chodí dávať dobrú noc? Neviem, ale šeci tu spomínajú medvede.
Nechcem sa hneď vzdať. Probujem, trochu sa s ujom vrchárom v reči popasovať:
Nič Vám neurobí, nič nepoškriabe, v noci pokojne spí, nešteká. A nie je ani veľký. Taký menší, stredný pes. - vyratúvam prednosti môjho štvornohého priateľa.
Nie, nie, nie!
(ani za boha! - ako zvykli šťavnato tu pod Tatrami naši otcovia i starí otcovia)
Pes nepatrí do bytu, patrí na dvor! - dostáva sa mi naučenia.
Začínam byť nasrdená, vtedy bývam zádrapčivá.
No, jasné, patrí na dvor a na reťaz, že?!
Som netušila, že v dedinskom prostredí budete mať taký problém ubytovať psa?! - podrypujem ďalej.
A Vy, čo si o nás myslíte, že my sme tu nejakí dedinskí burani?! - pajedí sa vrchár.
Nie, nemyslím! To Vy si myslíte, že ja si myslím! - neuľahčujem mu to, i keď ...
.... rozmluva ma akosi prestáva tešiť. Unavuje, vyčerpáva, potrebné sily uberá. Musím sa sústrediť na cestu. Je mi jasné, že (so psom) nepochodím, z ubytovania nič nebude.
OK! (rozumej: Nuž, teda dobre! )
Tak dovi. (rozumej: Do paroma s tebou!)
Nadurdená skladám a vzápätí si veru už aj myslím, čo si vrchár myslí, že si (o ňom) myslím.
A ešte aj to, že - bez flexibility, ej veru, nebude na tom našom Slovensku turistiky!
________________________
Ubytovanie sme našli o niekoľko málo kilometrov ďalej. Pre všetkých. Po štyroch hodinách cesty.
________________________
Hrabanie jesenného lístia, hore v hore, bolo fajn. Dávala som pozor, aby sa mi medzi listy nezamiešalo príliš veľa hrubých konárov či konárikov, ktoré by mohli v zime kozičky v stajni otláčať. Takto im na ňom v chlade isto bude útulne a teplúčko.
No a na budúce, úfam, ešte oprobujem aj to dojenie (kozičiek), na ktoré mi tentoraz už času nazvyš neostalo.
