Fúj! - rozčuľujú sa mamičky s odporom vyšparujúce hnedý sajrajt z topánok ratolestí.
Fúj! - krútia nosom ostatní spravodliví občania: Ohrozujú nás alergie, choroby! Na trávnikoch sa nedá prechádzať ani hrať!
Fúj! - rozčuľujem sa a nadávam ja, keď v kúpeľni, s obetovanou zubnou kefkou čistím zárezy na synovej topánke a v duchu sa modlím, aby to, preboha, bolo len psie a nie ľudské, ehm, exkrement.
A navlas ronvako a rovnako intenzívne sa modlím, keď pravidelne, po venčení, umývam nohy môjmu psovi, a nemôžem pri tom použiť zubnú kefku, len vlastné ruky - lebo inak sa nedá.
_____________________________________________
Takže, kam teda patrí pes?
K domu, na dvor, do búdy? Alebo mu láskavo dovolíme aj pobyt v našich panelákoch, na našich sídliskách? My Nadľudia.
Odpoveď je ľahšia než si myslíme.
Pes patrí k človeku!
Patrí k tomu, kto si ho skrotil, kto si ho pripútal, kto ho vytrhol z jeho prírodných súvislostí a urobil ho na sebe závislým.
Patrí k tomu, kto v ňom vzbudil potrebu láskyplného dotyku, láskyplného vzťahu, dôvery, oddanosti.
Ten je povinný prevziať zodpovednosť! To predsa vedia aj líšky.
Len ľudia to aj 2011 rokov po Kristovi, častokrát, vôbec netušia a stále a dookola vzťahujú svoj dedičný hriech aj na týchto nemých tvorov.
A je absolútne nerelevantné, či dotyčný alebo dotyčná, ktorý/ktorá si obstarali psa, bývajú v dome, alebo v paneláku. Jednoducho, kakanice si treba po svojom psovi pozbierať! That´s all!
Ale niektorí ľudia to robiť nebudú, aj keby ste im oné papierové sáčky strčili rovno pred nos. Proste, nie!
A to je vina psov?
To je dôvod na debatu o tom, či psy patria tam či onam?
Ako sme si práve ozrejmili - je to dôvod na úplne inú debatu!
Tu končím prvú, poučnú, časť môjho zamyslenia.
Rozlúčiť by som sa možno mohla optimistickým zvolaním:
Zbieram, zbieraš, zbierame!,
ale ak nie tak, tak potom napríklad:
Do pošmýkania, priatelia!
_______________________________________________
Časť druhá: Dasty
Môj (náš) pes sa volá Dasty. Tu na blogu nie je neznámy. Minulý rok, tesne pred Vianocami (keď ešte nežil u nás doma), som sa vážne obávala, ako sa v došlých mrazoch bude vyvíjať jeho, vtedy neradostná, životná situácia. Volala som o pomoc do Slobody zvierat. Nemali čas - pred Vianocami.
9. januára tohto roku uplynul rok od Dastyho príchodu k nám domov. Pomohla nám k tomu zhoda viacerých, nemôžem uveriť, že náhodných, udalostí: Dasty sa stratil, nebolo ho, náhodou ho našli ľudia zo Slobody zvierat, tam som ho po týždni hľadania, už neveriac v zázrak, objavila ja. Oželela som jedny lepšie lodičky, zaplatila adopčné poplatky a .... Dasty už viac než rok žije u nás.
V podstate som to urobila z čisto egoistických a zištných dôvodov: nemusím sa nervačiť a trápiť, či má čo jesť, piť, či mu nie je zima, či nezamrzne práve túto zimu, či mu v tej búde nie je samému celý rok smutno, ako dlho bude ešte na tej reťazi uviazaný a tak podobne. Som v poho.
A tak už rok Dasty u nás žije svoj American dream - z ulice až do ...., no povedzme si to otvorene - až do mojej a synovej postele!
A jediné, čo v súvislosti s Dastym naozaj ľutujeme je to, že sme ho nemali doma od šteniatka.
Ilustračné foto - že fakt nekecám:
Náš Dastík:
Moje ľudské dieťa a moje zvieracie dieťa:
