Je to naozaj skvelé, i keď status „nemusieť byť manželkou" (v mojom prípade ide o prechod zo stavu „manželka"), nenachádza zatiaľ v žiadnom (národnom) právnom priestore formálne vyjadrenie. Napokon, ani ho netreba. Forma v tomto prípade nehrá rozhodujúcu úlohu. Prvé husle hrá vlastné rozhodnutie urobené na základe namáhavo získavanej a budovanej vnútornej slobody. Je to rozhodnutie dôležité pre mňa samotnú, je to krok k mojej vlastnej celistvosti, ale aj k celistvosti môjho dieťaťa. Krok k tej celistvosti, s ktorou, ako možno viete, sa spája predovšetkým nutnosť, či skôr (získaná) základná potreba - neklamať. Neklamať SI a neklamať aj Navôkol.
Urobila som rozhodnutie.
Rozhodnutie môže urobiť človek, ak má hranice. Svoje vlastné, nejaké, alebo aspoň nejaké. Ak ich nemá, a vieme, že ženy ich majú často (práve v záujme rodiny - základnej to bunky) položené veľmi ďaleko a žena sa už medzičasom prevtelila do úlohy napr. lásky nekonečne trpezlivej, nekonečne všetko znášajúcej (čím sa postavila do neľahkej a nezávideniahodnej pozície Boha) - môže sa stať, že skončí aj s deťmi napr. v útulku (pre týrané ženy), prípadne na liekoch a v kresle u psychiatra či psychológa, alebo sa o jej tragickom osude dozvieme z hlavných správ komerčných televíznych staníc.
Byť Bohom je pre človeka záležitosť veľmi náročná, veľmi vyčerpávajúca. Byť Bohom, tu na zemi, v ľudskej podobe, v konečnom dôsledku nie je bohviečo.
___________________
Viem si predstaviť, že takí páni z Vatikánu, by boli mojím objavom zdesení. Začali by upozorňovať na škodlivosť takéhoto objavu, na jeho spoločenskú nebezpečnosť, na aktuálne ohrozenie rodiny, ako základnej to bunky, na ohrozenie rodinných hodnôt ... a tak podobne. Tento verklík je nám dôverne známy. Dôverne známe je nám aj to, že za takýto objav urobený o pár storočí skôr by sa dotyčná nemanželka neroztápala nad čarom a zmysluplnosťou novobjaveného, skôr by sa intenzívne topila a škvarila priviazaná niekde k drevenému kolu.
Krok k statusu nemanželka je vysoko individuálna, autonómna, osobná záležitosť. To je tiež niečo, pred čím páni z Vatikánu pravidelne varujú: individualita, individualizmus. Neviem, presne čoho sa boja, mám skôr pocit, že sa boja toho, čo oni sami často nepoznali, nezažili a nezakúsili: fascinujúceho objavu vlastnej, jedinečnej individuality, originality, vlastného jedinečného Ja, výlučného daru získaného pri Stvorení, ktorého odtlačok vo svete je viac ako žiaduci a pre človeka samotného vysoko (seba)naplňujúci.
Páni z Vatikánu síce na jednej strane často opakujú verklík o talentoch, ale v skutočnosti netuším aké talenty majú presne na mysli, pretože o talent na matematiku, či na jazyky sa z ďaleka nejedná. Nejedná sa dokonca výlučne ani o talenty smerujúce len k úkonom lásky k blížnemu - ktoré samé o sebe bývajú až sekundárnym následkom toho, čo sa za talentami skutočne (pre jednotlivca prospešne) skrýva. To niečo sa ale musí udiať na určitej kvalitatívnej úrovni - a tá je nekompromisná. Nerozumie si s klamstvom, nahováraním, navrávaním si ...
Ide o vysoko individuálne talenty žiť svoj život výlučne sebe vlastným spôsobom - teda o talenty dať - sebe a svetu - vlastnú, vysoko individuálnu a originálu podobu, získanú pri Stvorení a Stvorením každého jedného z nás. Moja teologická láska - Anselm Grün, ktorého som si sama pre seba nazvala géniom našej obyčajnosti - to nazýva: objaviť obraz Boha v nás.
Treba však povedať, že súčasťou procesu „otláčania (sa) do sveta" a vlastne jeho hlavným predpokladom je nájdenie, objavenie a následne žitie vlastnej originality, vlastnej jedinečnosti - čoho základným predpokladom je schopnosť neklamať si, nenahovárať si, nepreberať cudzie vzory bez kritického preskúmania ich súladu s vlastným vnútrom ... a to, ako niektorí vedia, je niekedy krvopotne ťažký proces.
Dôležitým predpokladom tohto procesu je ale aj schopnosť rozlíšiť, kedy naše konanie podmieňuje naše (naristické) ego a kedy konáme z miesta ukrytého hlboko v nás, kde okrem ticha (a obrazu Boha v nás) prebýva napr. aj naše hlboké sebaprijatie, sebaakceptácia a všetky tieto príjemné a zdravé veci - z miesta kde sa už nepotrebujeme stavať do pozície Boha tu na zemi.
Páni z Vatikánu často vyzývajú k jednote. Opäť, neviem presne akú jednotu majú na mysli, ak sa chceme vyhnúť tupej a povrchnej stádovitosti, ktorej sa aj v ich košiari nájde požehnane.
Ja, na rozdiel od pánov z Vatikánu, si myslím, že skutočne jednotní máme byť hlavne a najmä v tom, aby sa každý z nás snažil byť radikálne a originálne samým sebou. Skutočne jednotní máme byť v nárokoch na vlastnú, jedinečnú autentickosť. Skutočne jednotní by sme mali byť v hľadaní „obrazu Boha v nás" - tam je začiatok všetkého a práce na celý život až-až.
Nájdenie tohto obrazu a jeho žitie dlhuje každý sám sebe, všetkým blížnym, celému svetu naokolo.
V skutočnosti od hľadania tohto obrazu a jeho žitia človek uteká, vyhýba sa mu. Nie je to totiž pohodlná cesta. Je to cesta často náročná, často ťažko schodná, pokrytá tŕním, ktoré treba postupne, jedno po druhom odpratávať a tak si postupne, dopriavať odmenu za tento namáhavý výkon - v podobe vlastnej celistvosti, vnútornej slobody, zbavenia sa patologických závislostí, nezotrvávania v manipulácii, naštartovania efektívnejšieho žitia bez depresií a neuróz zo životného ustrnutia, z vyhýbania sa problémom, z ich neriešenia, z odvracanie zraku pred ťažkosťami - z voľby životnej slepoty.
Práve z dôvodu náročnosti tejto cesty, často z nej človek schádza, uniká - napr. k jednote stádovitosti, v ktorej je tak ľahké a bezpečné sa skryť, racionalizovať si čo sa ako nedá a prečo, a úspešne ujsť pred sebou samým, pred svetom, pred „obrazom Boha v ňom", pred Bohom samotným ....
Následky za tento útek bývajú tiež fatálne - nie je to bohviečo, nemôcť žiť svoj život sebe vlastným spôsobom (každý a každá si sem môžete dosadiť svoju vlastnú verziu odpovede).
_______________________________
Tu by som mala článok nejako vhodne ukončiť. Cítim, že "by to chcelo" nejaký záver, ale nič ma v tej rýchlosti nenapadá, nad textom som už i tak strávila veľa času, ktorý mi neúprosne žerie reštaurácia.
Takže, namiesto "vhodného záveru" len dodám poznámku, že ambíciou tohto textu nie je viesť dialóg s textami typu "Aké úžasné je manželkou BYŤ!". To určite nie.
A ešte jedna poznámka: vôbec si nemyslím, že základnou bunkou spoločnosti je rodina. Základnou bunkou spoločnosti, akéhokoľvek spoločenstva je výlučne jednotlivec sám o sebe, taký aký je, so všetkými svojimi bremenami i radosťami, ktoré nesie.
A ak ideme ešte o krok ďalej - tak zdravou základnou bunkou spoločnosti a akéhokoľvek spoločenstva je jednotlivec snažiaci sa o svoju vlastnú integritu a celistvosť, taký aký je, so všetkými svojimi bremenami i radosťami, ktoré si životom nesie.
To si myslím - ja.
