Takže, konečne aj nám, v Bratislave prituhlo. Čakali sme , dočkali sme sa.
Okrem vyhubenia nežiadúcich vírusov, ktorému sa určite potešili rodičia viac-či menej alergických detí, vrátane mňa, dočkali sme sa aj jednej podstatnej a vytúženej zmeny, ktorú som si konkrétne ja, a najmä môj syn, v Bratislave vychutnala naposledy pred troma rokmi.
Zamrzol nám Štrkovec! A to znamená jednu postatnú zmenu oproti ostatným všedným, zimným dňom - bude sa dať korčuľovať! Veľká to výzva pre mnohých nás, pokročilých i začiatočníkov.
Je možné, že v Bratislave zamrzli aj iné jazerá, počula som, že aj Draždiak v Petržalke, ale my bývame na skok práve od spomínaného Štrkoveckého jazera.
Synáčik sa veľmi potešil. Je vášnivý korčuliar, na čom mám nemalú zásluhu práve ja, ktorá som ho asi od 4 rokov ťahala po všetkých možných dostupných klziskách v Bratislave a snažila sa ho naučiť to, čo nenaučili mňa moji rodičia. V prípade mojich rodičov to bol strach zo zranenia (ako dieťa som mala menšie zdravotné problémy), ktorý im zabránil dopriať mi radosť z tohto nádherného športu. A poznáte to, čo nebolo v detstve dopriate vám a pritom ste po tom veľmi túžili, snažíte sa sprostredkovať aspoň vašim deťom. U mňa to v prípade korčuľovanie platí na 100%.
Keď mal syn štyri roky, vychytila som sa s ním na Zimák, aby som ho zapísala do znovuotvorených kurzov korčuľovania pre deti. Zapísať som ho zapísala, ale moje dieťa som tým nenadchla. Absolvovali sme len prvé dve hodiny, potom sa zaťal a ani pohnúť s ním na ľad. Bola som naozaj zúfalá. Ako ho to teraz naučíme, keď ja ani manžel nekorčuľujeme?! Vyriešili sme to po svojom.
Za prvé dve hodiny som odpozorovala základný postoj: deti stoja vzpriamene, ruky úplne rozpažené a nohy dvíhajú skrčením v kolene smerom k brade - niečo na spôsob chôdze bociana, ale s pokrčením kolien. Takto potom kráčajú po ľade, krížom cez klizisko, nie dokola, to by bola na začiatočníkov príliš dlhá štreka. Deti spočiatku po ľade viac chodia, ako sa korčuľujú. Počula som od okolostojacich rodičov, že takto sa začína učiť kraso. Hokejové korčuľovanie sa, vraj, vyučuje od začiatku úplne iným spôsobom. U nás, na Zimáku, sa organizujú kurzy pre verejnosť, a tam sa vyučuje len kraso. Takže začali sme so základným postojom a chodením po ľade na spôsob kraso.
Postoj a základy chôdze som odkukala a začala som chodiť so synom do mesta na Hviezdoslavovo námestie, kde každý rok, začiatkom zimy zvyčajne postavili krásne mestské klzisko s prírodným ľadom. Osvetlili ho nádhernými elekrickými sviečkami a k tomu nám, návštevníkom, pustili aj celkom svižnú hudbu. A chodilo sa. A korčuľovalo sa.
Cez víkend tam bola vždy pekná kopa ľudí, najmä rodičov s malými deťmi. Klzisko bolo menšie, než býva zvykom, pôsobilo tak útulne a vcelku zvládnuteľne aj pre ten najmenší drobizg. To sa môjmu štvorročnému synovi veľmi páčilo - kopa detí, smiechu, naháňačiek na ľade a pod. Nenápadne som ho vmanévrovala za ruku na klzisko (ja bez korčúľ ako aj iní rodičia) a zaradili sme sa do prúdu korčuliarov, ktorí, korčuľovali na pokyn správcu klziska raz vpravo, potom vlavo. Postavila som ho do toho základného postoja, nohy rovno, ruky rozpažiť a aby sa mi pohol, začala som ho (akože) naháňať - hrali sme sa vtedy takú hru, že ja som maco a naháňam ho po klzisku. Hovadsky sa mu to páčilo. Táák utekal predo mnou, ani nevedel ako, smial sa o sto šesť.
Zaujímavé, ako v tomto základnom postoji dokážu aj úplne malé deti veľmi ľahko chodiť po ľade. Chodiť, nie korčuľovať! Je to veľmi praktický postoj, dobre sa drží rovnováha a ide to naozaj vcelku ľahko. Treba len dobre dvíhať nohy a kričiť ich v kolenách. Všimla som si, že mnohí rodičia začínajú svoje deti učiť tak, že im hneď ukazujú ten kĺzavý štýl a ten sa mi zdá na začiatok omhoho náročnejši, než toto chodenie po ľade. Všimam si, že dieťa im stále padá do zadu. Rodičia síce istia chrbát, ale dieťa sa aj tak stále prepadá vzad. Ja som syna takmer vôbec nedržala, len som ho postavila, rozpažila ruky a chodilo sa. Takto sme po ľade prechodili asi 3-4 zimy, väčšinou na klzisku v centre mesta, kde bola vždy výborná atmosféra. Potom mu jeden starší pán, tiež korčuliar, ukázal ako sa má kĺzať, aby to nebola len chôdza po ľade, a môj syn sa začal kĺzať. Krásne kĺzať!
A bolo to!
Potom zrazu, jeden rok, namiesto prírodného ľadu, postavili klzisko s ľadom umelým (vraj z finančných dôvodov) a tým pádom urobili korčuľovanie v centre nerealizovateľným. Nedalo sa na tom pohnúť. Ani veľkí, ani malí. Klzisko zívalo prázdnotou! Bola to posledná zima, čo si pamätám, že sme mali v Bratislave klzisko v centre, tak obľúbené medzi verejnosťou. Škoda, bola to výborná atrakcia, skutočná zábava aj pre rodičov a deti, malých i veľkých, adolescentov, študentov, postarších pánov i postaršie dámy, jednoducho pre každého. A navyše zdraviu prospešná. Máme ešte rôzne iné "atrakcie" pre deti v super-,hypermarketoch, ale na tie ja nechodím.
Keď sme rozmýšľali čím nahradíme nemožnosť korčuľovať na umelom ľade, (bolo to práve pred troma rokmi), ktosi mi poradil, veď chdoďte na Štrkovec, je zamrznutý! Nebolo nám viac treba. Vychytili sme sa na Štrkovec.
Už keď sme prvýkrát elekričkou prichádzali k jazeru, bolo to dopoludnia, pocítila som také úžasné vzrušenie pri pohľade na zamrznuté jazero, po celej ploche plné, plnučičké ľudí. Je to tak nádherný obraz, tak vás priťahuje, že nemôžete inak, len zrýchliť chôdzu (akoby ste tam namali nikdy dôjsť), dobehnúť, rýchlo prezuť korčule a vrútiť sa na ľad. Ja som si síce, nemala čo prezuť, keďže som korčuľovať nevedela, ale cítila som to presne takto.
Takto to bolo aj dnes. Len čo sme sa blížili k jazeru, bolo už popoludní, už sa mierne stmievalo, opäť som ja i môj syn pocítila to vzrušenie pri pohľade na túto prírodnú a prirodzenú show. Pridať do kroku, rýchlo prezuť a šup na ľad.
Zamrznuté jazero bolo rozdelené na niekoľko malých či väčších klzísk, ktoré si ľudia vyrobili sami, tým, že lopatami odhrabali sneh a vytvoriil okraje pre tú svoju plochu, či plôšku.
Ľudí bolo dosť aj podvečer: menší chlapci - hokej, väčší chlapci - hokej, divečatá - len tak korčuľovanie, pokecávanie, skúšanie piruet, rodičia s malými deťmi, zoprár psíčkarov. Dívala som sa na to, chodiac za mojím synom a vláčiac tašku na korčule. Nádhera! Nemohla som sa nasýtiť toho pohľadu, tej atmosféry. Už by to chcelo len Ladu, štetce a papier.
Nebola to síce Ladovská scenéria, okolie netvorí romatická, panenská príroda českých rybníkov, ale ružinovské bytovky a peneláky, hotel Bratislava (alebo Junior?), frekventovaná cesta a ihrisko a ani my, dnešní korčuliari, nevyzeráme ako práve vystrihnutí z Ladových obrázkov. Ale niečo tu bolo spoločné. Niečo, pri čom sa mi okamžite vybavil Lada. Atmosféra!
Neskutočná radosť, padanie, úsmevy - aj medzi cudzími ľuďmi - vzájomne sa pozorujete ako vám to spoločne ide, či nejde. Je to jedno či Štrkovec, alebo český rybník - atmosféra prirodzeného pohybu, vyštípané líca, unavené nohy, kopa kriku okolo, vstávanie a padanie - jednoducho nádhera. Aspoň malý dotyk s prirodzenosťou prírody a pohybu.
Syn vyskúšal takmer všetky menšie či väčšie, korčuliarmi a hokejistami, vytvorené klziská. Našli sme dokonca jedno v tvare písmena O, ktoré bolo akousi malou korčuiarskou rýchlodráhou. Udýchaný a nesmierne spokojný mi hovoril mami, toto je super! Na Zimáku musím chodiť stále dokola a tu možem ísť kadiaľ sa mi zachce! Tak sme chodili - krížom krážom. On na korčuliach, ja pomaly s taškou za ním. Rada sa dívam ako korčuľuje, rada sa dívam okolo a hlavne, radšej ho vidím nad ľadom ako pod ľadom. Korčuľuje krásne, už to má naozaj formu, som na neho veľmi pyšná.
Záver:
Na Štrkovec pôjdeme aj zajtra. Syn mi hovorí: mami, zober si aj ty korčule, dobre sa na tom snehu brzdí. On totiž vie, že minulý rok, na zdokonaľovacom kurze, som sa na neho už nevydržala len dívať, najmä potom, ako som v radoch dospelých žiakov uvidela aj jedného začiatočníka - muža. Po dvoch hodinách hryzenia si do pery, pozorujúc celé to jeho začiatočnícke účenie, som sa napokon prihlásila i ja. Aké to je, keď sa v 38 rokoch - teda na stedne staré kolená - začína s korčuľovaním - je už téma na samostatný text.
Zajtra máme mať na Zimáku prvú výukovú hodinu zdokonaľovacieho kurzu v tejto sezóne, ale rozmýšľam, že si korčule vezmem na ten Štrkovec. Dúfam, že si tam nohy nedolámem - kým prejdem v korčuliach od okraja plného štrku a kameňov na prvú, ako tak hladšiu a od snehu odhrabanú, ľadovú plochu. Potom to už ide ľahšie - ako som už povedala:
jemný úklon dopredu, ruky mierne rozpažiť a vykročiť! A potom už len chodiť a chodiť!
