Nechcem vďaku za to, za čo ďakujem ja. A to takmer denno denne. Mojím životom, mojím vnútorným nastavením, mojím materstvom a rodičovstvom.
Mám za čo ďakovať. Dostala som materstvom a rodičovstvom to najlepšie, najpodstatnejšie a aj najkrajšie, čo sa mi doteraz v živote prihodilo. Materstvo patrí medzi moje životné TOP-ky a tak vôbec nechápem, prečo by mi mal ďakovať ten, ktorý je mojím najväčším životným Darom - môj syn.
Nie. Ja ďakujem za neho! Som za neho hlboko vďačná. Bohu, Životu.
Nepotrebujem, aby mi ďakoval za to či ono, čo som vykonala, či vykonám ako matka. Za to, čo je absolútne prirodzenou súčasťou materstva, či už je to starostlivosť, alebo aj moje dobrovoľné obety. Vlastne ani neviem, že by som sa obetovala. Materstvo žijem s radosťou, veľkou láskou, ktorú k dieťaťu cítim, a ktorú mi ono vracia, dáva. Materstvo je mojím hlbokým životným naplnením. Dalo mi príliš veľa - než aby som ja očakávala či chcela vďaku za to, že som matka. Nie. Ja ďakujem!
Nepotrebujem ani vďaku za prebdené noci, trápenia a strachy o synove zdravie, pri zdravotných komplikáciách - i vážnejších. Nie - opäť - len ja ďakujem, že sme ich prestáli, že sú za nami a my môžeme užívať život zdraví v plnosti. Ja ďakujem. Životu, Bohu!
Keď cítim, viem, že prišiel čas na vďaku, že dieťaťu treba do vedomia sprostredkovať moment vďaky aj voči mne, či voči čomukoľvek, čo uznám ako vďakyhodné z jeho strany (vďačnosť má svoje dôležité miesto v našom živote) a dieťa si to nevšimlo, viem o vďaku požiadať, či mu ju pripomenúť. Nie som submisívna mamička, ktorá len očakáva a pri nesplnenom očakávaní predhodí decku nemalú kopu výčitiek aj so slušnou porciou pocitu viny.
Nie, nepotrebujem tento typ vďaky. A už vôbec nie plánovane a programovo - v nejakom termíne.
Vďaka musí prísť sama. Musí byť autentická - inak je to zasa len (povinné) divadlo. To, či sa nám ako matkám (otcom) zo strany detí raz vďaky dostane, závisí aj (a najmä) od toho, ako hlboko slobodne, autenticky a pravdivo sme dokázali nielen ako matky, ale aj ako osobnosti, ako autentické a čo najcelistvejšie ľudské bytosti, predstupovať pred naše deti.
A možno to ani nemusí byť nutne "vďaka" - stačí ak to (raz, ale i teraz) bude autentický, slobodný, pravdivý a ako bonus navyše aj kreatívny prípadne humorom podfarbený - vzťah, bez pretvárky, ktorý dá priestor tomu druhému aby bol sám sebou. A to najmä vo vzťahu k dieťaťu. Lebo je to ono, ktoré dlhé roky detstva ťahá za ten kratší koniec.
_________________________________
Nemám rada Deň matiek ani vo vzťahu k moje matke.
Slová skutočnej vďaky sú v skutočnosti veľmi krehké, a ak nemajú byť len zahratým divadlom, odbytou povinnosťou, či každoročným (povinným) rituálom - potrebujú vhodnú chvíľu.
Potrebujú ten vzácny okamžik - ktorý sa nedá naordinovať raz či dvakrát či koľkokrát do roka.
Momenty skutočnej vďaky sú veľmi krehké. Prichádzajú pomaly, potichu, často so slzami v očiach. Často ich sprevádza vzájomné zmierenie a odpustenie, prijatie druhého taký aký je (a to aj vlastnej matky, otca). Sú to vzácne, takmer posvätné chvíle, okolo ktorých treba chodiť potichu, po špičkách, aby sme nerušili ich krehkú vzácnosť a dôležitosť. Častokrát sa odohrávajú v tichosti, bez zbytočných slov navyše.
To je naozajstná vďaka.
Ale takto, vzácne a autenticky sa nedá ďakovať programovo, hocikedy, kedykoľvek, či každoročne na druhú majovú nedeľu. A preto - neznášam Deň matiek a jemu podobné povinné ďakovačky, ktoré v skutočnosti sú len prinútením do niečoho, odškrtnutím termínu v kalendári, splnením povinnosti a skutočný pocit vnútornej vďaky len otrávia tým, ako ju vynucujú.
*********************************
Nie som ten správny sviatkový typ.
Neznášam stupídnu povrchnosť a vyprázdnené rituály, ktoré sú, lebo musia byť, lebo už ani "pánboh" si nepamätá prečo ich vlastne slávime, prečo ich máme.
Na vďaku, či pripomienku napr. mojich narodenín potrebujem - intimitu. Intimitu autentického ľudského vzťahu. Nepotrebujem a nemám záujem o divadlo. Masku som dávno odložila. Otláčala mi - ani nie tak tvár, ako dušu. Fuj!
A niečo také ako sú "meniny" - tak to už vôbec nechápem a nerozumiem ich zmyslu. Ale keďže, ako som si všimla, na "meninách" fičí celá jedna generácia (mojich rodičov, tiet, krstných mám a pod.) stále a stále, každoročne, mám nedostatky v plnení si tejto (nemilej) povinnosti. Chýba mi jej zmysel. A niečo také, akože - som si spomenula - mi nestačí. Tí, ktorí sú mi naozaj blízki, na tých myslím aj bez barličiek. A snažím sa to aj dávať najavo - tiež bez barličiek (v kalendári). Ak to má byť pravdivé a autentické, teda také, aké jediné to má zmysel a skutočnú hodnotu, nemožno to znásilniť ničím - ani kalendárom. Hodnoty sa nedajú naprogramovať ani naplánovať. Buď sú, alebo nie sú. Kalendár to nespraví.
Dodnes som nepochopila význam aktu, keď mi niekto náhodou 11. augusta začne gratulovať, len preto, že sa volám Zuzana?!
I keď, meno je to celkom pekné, nie?
_________________________________
Môj syn už pár dní leží doma s ovčími kiahňami. V jeho veku ešte také niečo ako druhá májová nedeľa a s ňou spojená plánovaná ďakovačka neregistruje. Väčšinou mu to pripomenú v škole a dieťa domov donesie nejaký ručne šitý výrobok. Nemôžem poprieť, že čokoľvek, ním ušité či vyrobené, čo mi daruje (kedykoľvek), milujem a vešiam si to kade-tade po dome či v práci. Je to milé, detské - nateraz.
Ale rozhodne nemám záujem, aby raz, aj vonkajším tlakom, nastúpil do povninného vlaku vďaky. O to nemám záujem a ani to nechcem. Skutočnú vďaku voči mne - z jeho očí, z celého jeho života budem vedieť vyčítať, ak tam bude. Chcem, aby bol slobodný, aj vo vďake voči mne. Ak sa o to (múdro) pričiním, sám príde na to, kedy prišiel čas na jeho (autentickú) vďaku voči mne.
__________________________________
Posledných pár dní moje dieťa nechodilo do školy a tak nevie, že dnes je Deň matiek. Stále ešte nemáme televízor (nechýba nám, na hokej chodíme na štadión alebo do reštaurácie) a tak nám ani z televízora nik nepíli uši s Dňom matiek.
Ku Dňu matiek mi dnes dieťa neďakovalo.
Poďakovalo len za jedlo, za natretie vyrážok po kiahňach, za upratanie jeho bordelu na stole, za novú knihu, či CD, aby sa počas choroby nenudilo ...
Som veľmi šťastná matka!
