O žene
Objavila som ju v „jej“ obchodíku. Neviem iste, či bol jej, ale myslím si to. Pôsobil tak a ona tak pôsobila v ňom. Bola v ňom doma. Pani domáca, pani majiteľka – tohto malého malilinkého priestoru.
V tom čase bola moja kancelária priamo v centre Starého mesta. Častokrát po obede, neponáhľala som sa hneď do práce, ale pomalou chôdzou som si užívala ruchy a vône stromestských ulíc. Obzerala som si výklady s tovarom, ktorý si nekupujem, ale rada si ho prezerám a predstavujem, ktorý z tých kúskov by mohl byť môj, keby.... V jeden letný deň som jej obchod objavila vo dvore starého domu. Malý reklamný stojan upozorńoval na Výšivky a Ručné práce . K výšivkám a ručným prácam ma to v tej chvíli tiahlo podstatne viac ako k môjmu pracovnému stolu. Krátko som si prezrela výklad a vošla som.
Nezačala sa mi venovať hneď. Mala som pár voľných chvíľ na prezeranie. Dve malé miestnosti. Prvá niečo na spôsob show room s vystaveným tovarom a pokladňou.
Vzadu na stene, tak aby každému hneď padla do oka, bola veľká – takmer A4 – fotografia, alebo obraz Krista. Ten zo známeho Turínskeho plátna, určite ho mnohí poznáte. Pekná – viac árijská ako hebrejská tvár mladého muža, niečo na spôsob hippies, dlhšie vlasy, jemné, pravdepodobne, modré, nežné oči. Výrazný, skôr severský alebo angloamerický, typ muža.
Vždy, keď takúto fotografiu, v tak nápadnej veľkosti a tak nápadne vystavenú objavím u človeka, ktorého pracovisko navštívim, cítim sa veľmi zvláštne. Je mi jasné, že dotyčný mi tým dáva veľmi jasne niečo, pre neho dôležité, najavo. Pôsobí to na mňa aj trochu manipulatívne – akoby som si mala niečo domyslieť. Čo konkrétne, to väčšionu pri príchode ešte neviem, len čosi tuším. O prostredí kam som prišla a o človeku v ňom.
Prezerala som si vyložený tovar, kým sa mi začala venovať. Výrobky boli naozaj krásne. Jemná, ručná výšivka, rôzne dečky - malé či väčšie, vyšívané košieľky na krst, vyšívané oblečenie pre kňazov, obleky na Bohoslužby, ale aj výšivky na obyčajnom, civilnom šatstve.
Ona sama, mohla mať tak štyridsať a viac, možno už viac k päťdesiatke. Vysoká, veľmi štíhla, skôr chudá, čierne oblečenie, jednoduchá tvár s jemnými črtami, už viac prešedivelé vlasy s tzv. tupým strihom. Nebola to nepekná žena, práve naopak, mohla by byť veľmi pekná, mala súmernú peknú tvár i peknú súmernú, i keď skôr chudú, postavu. Ale .... bola to sivá myška. Z celého jej zjavu vyžarovala šedosť, priemernosť, ubitosť, jemnosť a neistota.
Bavili sme sa, samozrejme, o tovare, čo všetko robí, ukazovala mi miestnosť vedľa, kde mala šijací stroj a malú krajčírsku dielňu. Dlho sme sa rozprávali o výrobkoch. Naozaj úprimne som ich chválila, bolo čo pochváliť, práca bola pedantná, prvotriedna.
Neviem, či ju povzbudili moje úprimne myslené pochvaly a skutočný záujem o jej prácu a tovar, ale začala mi o sebe rozprávať viac. Hovorila o tom, že chce pomáhať - chcela by sa viac angažovať pre ľudí. Už si presne nepamätám na detaily rozhovoru, ani na to v akej konkrétnej oblasti sa chcela angažovať, viem, len, že mala v úmysle robiť to formou neziskovej organizácie. Na tom som jej (znalá pomerov v treťom sektore) povedala, kde si môže vyhľadať potrebné kontakty a ako sa môže v tejto veci posunúť vpred. Prisľúbila som jej k tomu doniesť zopár materiálov. Veľmi ju to potešilo, vzpružilo a začala rozprávať viac a viac, až sa napokon dostala ku svojej vlastnej rodine. A bolo jasné, prečo z jej zjavu vyžaruje to, čo z neho vyžaruje – celá v čiernom, tvár bez farby, akoby bez života, výrazná chudosť akoby z vyčerpania – napriek jej akčnosti a dynamike.
Nemôžem už zájsť do detailov, pretože časom vyprchali, ale ten mrazivý pocit, ktorý postupne, pri počúvaní, viac a viac ochromoval moje vnúro, sa nestratí.
Rodinné dusno sa prejvailo vo veľmi prekrútených, nezdravých vzťahoch medzi rodičmi a deťmi, dokonca tam bol aj pokus o ....
Vštky problémy s deťmi, nerealizované plány, otec, manžel a hlava rodiny dával za vinu jej – matke a manželke. Ona je na vine, že nevyšlo to a to, ona je na vine, že sa stalo to a to. Ona je tá hlavná zodpovedná. Dokonca je na vine aj tomu, že syn, má krivú chrbticu, pretože nevie variť a nevarila mu zdravú a výdatnú stravu. Ona je jednoducho príčinou vštkého, čo sa v rodine nepodarilo, čo zlyhalo a denno denne je s touto svojou vinou konfrontovaná. Vytrvalo jej ju pripomína ten, kto je spravodlivý a bez viny – jej manžel.
Bolo vidieť, že ju to veľmi trápi. Na jednej strane, akoby mu dávala za pravdu – iste, že sa zmýlila, iste, že všetko nebolo perfektné, ale na druhej strane už z nej samotnej som cítila, že NIE, nemôžem byť na vine len ja. Len Ja netvorím rodinu. Len Ja sa nestrám, Len Ja nie som rodičom. A AJ ja, predsa, nemusím všetko vedieť. Akoby nemala nikoho, kto by jej dal za pravdu.
A ja, skamenená z hrôzy počutého a žitého, som jej, samozrejme, povedala, že je to nezmysel a hlúposť, že všetkému nikdy nemôže byť na vine v rodine len jeden – a ešte taký človek, z ktorého priam kričí obetavosť a vydanie sa za druhých. Nie, tak to určite nie je. A to s tou stravou to je tiež pekná somarina. Sama som ako dieťa mala problémy s chrbticou. Je to jednoducho danosť, problém s rastom, s nedostatkom športu, genetika a pod. Zabudla som jej povedať, že čas od času treba k sporáku pustiť aj toho labužníka, ktorý tak kritizuje jej kuchárske umenie. Opísaná rodinná situácia bola vážna, žiadne zľahčujúce vtípky neboli na mieste.
Bol to šok. Vždy je to šok a hrôza, keď človek stretne piatu ženu. Udupanú, potlačenú svojím spravodlivým a vševedúcim okolím. Boli sme tam síce len dve ale ona bola piata. Bolo mi zle, chcela som odísť a už sa nevrátiť. Nevrátiť sa do tej hrôzy. Chcela so len odísť a už to viac nepočuť. Nemusieť cítiť to dusno, znášať jej spýtavý pohľad s otázkou – že mám aj ja pravdu?
Jasné, že mala, i keď si ňou nebola vôbec istá, a možno po príchode domov si pod ťarchou logických argumentov spravodlivého sudcu nebude istá opäť.
Doniesla som jej sľúbené materiály a vedela som, že viac už do tohto obchodu nechcem ísť.
Ubitá, neistá, ustráchaná, nešťastná žena, ktorá chce viac a viac pomáhať – nám ľuďom.
Jej príbeh sa tu nekončí. Skutočné prekvapenie v súvislosti s ňou som zažila až minulý rok, keď som si tesne pred výročím sviečkovej manifestície v r.1988 kúpila istý náš týždenník a tam v článku o neznámych odvážnych ľuďoch, ktorých za účasť na modlitebnom stretnutí zatkla a nafotila ŠtB, som uvidela jej tvár. Presne tá istá tvár – s číslom prideleným ŠtB – neistá, bez výraznej sebadôvery, ale odhodlaná.
Neuveriteľné! Dívala som sa na jej fotografiu, a nemohla som pochopiť. Ako je možné, že táto odvážna žena, ktorá neváhala riskovať väzenie, odlúčenie od rodiny, stratu mnohých životných výhod, stratu zamesntania, príjmov, uznania okolia – preukázala na jednej strane tak veľkú odvahu a nezostala sedieť doma v strachu a pozerať Angeliku, ale vyšla von, ukázala o čo jej ide, na čom jej záleží, za čo je ochotná bojovať a priniesť aj obete – ale na strane druhej, zotrvačne, v pasivite, bez sebaúcty a odvahy, nevie sa (i keď so strachom ale odhodlane) postaviť svojmu mužovi, od ktorého jej napokon hrozí možno už „len“ tá jedna záverečná facka alebo bitka (a nie tisíc faciek ako tomu mohlo byť u ŠtB), kým mu už konečne nepovie „Drž už tú hubu!“.
Neuveriteľné, akí sme my ľudia. Na jednej strane výnimočná odvaha, akú našlo len pár desiatok ľudí v tomto veľkom meste (o krajine ani nehovoriac). Na druhej strane úplná nemohúcnosť, vstať z mŕtvych, z mŕtvych vzťahov, mŕtvej rodiny a vzkriesiť sa do života.
Neuveriteľné, ako sa vieme zasadiť za iných, koľko odvahy preukážeme, keď bojujeme za Boha, ale za Boha v nás samotných sa už zasadiť nevieme. Za Boha v nás už bojovať nedokážeme. Zrejme si myslíme, že Boh v nás nemá takú dôležitú hodnotu ako ten „Boh“ vonku, mimo nás. A možno si myslíme, že Boh v nás ani neexistuje. Necítime ho, nepoznáme ho. Počuli sme o ňom, síce, ale nikdy sme ho nepoznali. Tak, zrejme, nie je.
Ako sa „rodí“ taká žena, ktorá sa vie zasadiť za iných, za Boha, chce iným pomáhať a na pomoc sebe jej už sily nezostávajú?
Možno jej v mladosti vlastná matka alebo i naša mužná Matka Cirkev hovorievali, že má byť radšej posledná ako prvá, že má zabúdať na seba a byť tu pre blížnych, že najdôležitejšie v živote sú skutky lásky k blížnym, obetavosť, skromnosť, pokora, poslušnosť, že koho pán Boh miluje, toho krížom navštevuje a pod.
Možno toto všetko jej hovorili, ale mnohé jej zabudli dovysvetliť a dopovedať. A možno ani nezabudli, lebo to sami nevedeli a nevedia dodnes.
Zabudli jej povedať, že najdôležitejšie je snažiť sa porozumieť samému sebe ako východisko pre naplnenie svojho vlastného života. Ako východisko pre rešpekt samého seba a pre získanie vnútornej slobody.
Zabudli jej povedať, že človek s vnútornou slobodou, vie, kedy má zmysel byť na poslednom mieste a kedy má zmysel zasadnúť na miesto prvé – pre prospech jeho i celku.
Zabudli jej povedať, že len dostatočné porozumenie sebe, načúvanie sebe, kráčanie za tým, čo v sebe cítime jej dá možnosť porozumieť lepšie aj iným – blížnym. Dá jej možnosť lepšie blížnym načúvať, pochopiť ich a rešpektovať ich.
Zabudli jej povedať, že slovo pokora – neznamená chudera, že nie je odvodené od slova nehodný/nehodná, ale že jeho význam je: pravda o sebe. Radikálna pravda o sebe ako poznanie samého seba – svojich limitov, slabostí i silných stránok ako predpoklad sebaprijatia.
Zabudli jej povedať, že poslušnosť, nie je odvodená len od slova poslúchať niekoho (za každých okolností), ale od slova poslúchať - ako naslúchať alebo počúvať seba, sa, svoje vnútro. Zabudli jej povedať, že láske k blížnemu predchádza zdravá láska k sebe, seba prijtie takého aký/aká som. Zabudli jej povedať, že (zdravá) sebaláska nie je hriešna, že je pre jej život úplne zásadná. Zabudli jej povedať, že zabudnúť na seba neznamená poprieť samú seba, znásilniť svoje vnútro podľa „božej vôle“, ktorú jej nadiktuje niekto zvonku, ktorý „božie“ plány s ňou pozná lepšie ako ona sama. Zabudli jej povedať, že skutočná Božia vôľa je hlboko ukrytá v jej vnútri....a možno ju pozorovať cestou hľadania hlbokého súladu so samým sebou.
A zabudli jej povedať.......
