Prechádzam uličkou, tlačím už celkom slušne naložený vozík a hľadám - sterilizované uhorky. Do mojej reštaurácie.
Hľadám balenie s troma veľkými štvor-litrovými pohármi. Praktické. Vydrží tak týždeň - podľa toho, ako som zostavila jedálny lístok. Mám na pláne restovanú pečeň. Alebo to boli francúzske zemiaky? Neviem - je to už nejaký ten piatok za mnou.
Posúvam sa pomaly. Musím pritlačiť - vozík už nie je najľahší. Sústreďujem sa, hľadám - TIE MOJE - sterilizované...
Vzápätí prichádza myšlienka-nápad a ja sa začínam meniť na prefíkanú mamičku.
Volám na syna (celé prázdniny mi pri nákupoch do reštaurácie pomáhal: nakladal, vykladal, chodil pre vozík, odkladal vozík.... ).
"Sami! Poď sem!" - chystám svoj ťah.
Z pamäte vyťahujem spomienku a krátko pripomínam naše domáce chovateľské pokusy, keď sme nášmu morčiatku chceli kúpiť do klietky spoločníka, aby mu nebolo smutno a ako sa nám nedarilo:
"Pamätáš si ako ....., a ako ....., a ako .....?"
(So samičkou to bola neustála naháňačka za účelom rozšírenia rodu. So samčekom neustála bitka. Skúšali sme všeličo: hľadali riešenia, rozmýšľali, zvažovali všetky možnosti, čítali múdre rady, aby sme nakoniec, pre pokoj v celej (aj morčacej) rodine, kúpili - druhú klietku.)
Kladiem záludnú otázku:
"A tak, Sami, vieš, aké sú to, teda, sterilizované uhorky?"
"No, predsa, také, ktoré už nemôžu mať vlastné deti!"
___________________________________________
Rehlenie vo dvojici nám išlo vždy dobre ....
