Z domu vypálil ako strela. Vrhol sa k prvému stromu, ako blesk k ďalšiemu a ďalšiemu, skákal a behal, akoby sa pohybu nemohol nabažiť. Syn sa s ním rozbehol, aby mu dožičil viac, aby ho riadne vybehal. Ale ani to nestačilo.
Odpojili sme teda obojok - nech si chlapec užije. Náš hyperaktívny ADHD-psík vystrelil ako šíp a o chvíľu sa nám už v diaľke nebezpečne strácal. Také niečo sa nám (a jemu tiež) stáva najmä vtedy, keď okolité psie slečny-susedky hárajú a svojimi pachovými stopami Dastinovi kompletne mútia hlavu.
V snahe privolať ho, nadviazať kontakt s unikajúcim psom, chystám sa zakričať: "Čo je Dasty? Už zasa nejaká fenka hárala?!" - ale namiesto toho počujem, ako sa mi z úst derie:
"Dasty, čo je? Už zasa nejaká hanka fárala?!"
____________________________________
Z venčenia sme sa všetci traja vrátili udychčaní, ubehaní a zmoknutí.
Nakoniec to nebola Hanka, ale obyčajná cica-tuláčka!
P.S. Dastíkove fotky - až zajtra. Baterky na foťáku sú vybité.
