Kúpeľka-ranná hygiena, kuchyňa-raňajky. Sadám si a dívam sa ako dieťa raňajkuje. Mne začína škvŕkať v žalúdku až tak o desiatej a tak si len upíjam z ranného čaju. Ppopritom hladkám psa, ktorý kamkoľvek sa v byte pohneme, stále je nám v pätách. Stále za nami a s nami. Náš, doslova a dopísmena, verný spoločník a sprievodca kamkoľvek a po čomkoľvek. Hladkanie ma začína nebezpečne uspávať, radšej rýchlo vstanem a idem sa „dokončiť".
Dieťa odchádza:
"Ahoj mami! Zavolám ti, zdvihni to!" - obáva sa, aby som náhodou v rannej sprche neprepočula jeho zvnonenie, ako sa nám už párkrát stalo.
„Ahoj zlatko! Neboj sa, zdvihnem to!"
__________________________________________
Tento ranný telefonovací rituál si vypestoval začiatkom tohto školského roku. Cestou do školy, po vystúpení z autobusu mi každý deň ešte raz na chvíľu zavolá. Rozmýšľam - možno je to jeden z jeho (posledných?) prejavov (detskej) citlivosti, fixácie na rodiča, potreby uistiť sa - že tam, kdesi, ešte stále pre neho som (a ja samozrejme viem, že aj budem) jeho pevný bod, i keď ....
.... aj k nám už pomaličky, nenápadne ale isto zavítala Pani Puberta a s ňou aj potreba vymedziť sa.
Pravidelne sa opakujú tak dôležité a nenahraditeľné prejavy vzdoru, nesúhlasu, potreby oddeliť sa od rodiča. Nekompromisne sa presadzuje túžba po absolútnej spravodlivosti, čo znamená pravidelné chytanie za slovíčka, dožadovanie sa odpovedí aj tam, kde je to z kontextu situácie úplne jasné, pretože - všetko predsa musí do seba LOGICKY zapadať! Či nie?!
Snažím sa byť trpezlivá, pokojná a - vtipná. Pokiaľ sa dá. Pokiaľ ma humor z práve prežívanej, pubertálne - náročnej situácie neprejde úplne.
Rozumiem dôležitosti (obdobia) vzdoru v živote človeka. A dokážem aj chápať fakt, že najlepšie, bez pocitov viny, sa oddeľuje od matky, rodiča, postaveného do úlohy odporného, nepríjemného, negatívneho tvora, ktorý samozrejme, (v danej chvíli) nemá pravdu.
Toto je ten tajomný algoritmus puberty.
Chápem to a rešpektujem. Viem aké fatálne škody plodí neschopnosť dospieť, dozrieť, osamostatniť sa, vymedziť, oddeliť. Od kohokoľvek, keď treba. Keď napríklad tzv. „blížny" využívajúc platnosť večného „prikázania Lásky" dokáže na človeku parazitovať neuveriteľným a nikdy nekončiacim spôsobom, urobiac z človeka nástroj plnenia jeho vlastných (ním nenaplnených a nerealizovaných) životných plánov a potrieb a čo je horšie - i povinností. Napríklad.
Takže, áno, snažím sa chápať a rešpektovať, i keď vyhliadky (údajne) nie sú najružovejšie. Priatelia a známi, rodičia už starších detí, dramaticky predikujú: „Bude to ešte horšie!".
_________________________
Tesne po ôsmej (dieťa chodí na 8.30) - telefón zvoní, dvíham a počúvam presne to isté, čo som počula včera, predvčerom a čo určite budem počuť aj zajtra, pozajtra, až kým nebude mať dosť:
„Mami, tak už som tu. Pred prechodom."
„Dobre, zlatko, daj si pozor!"
„Poobede, keď skončním, ti zavolám!." - dodáva, ako každý deň.
„Dobre zlatko, budem čakať."
Zrazu čosi zapípa, spojenie sa ruší. Netuším, čo sa stalo, možno vybitý telefón, možno ... fakt neviem.
Ale viem ako nerád má tieto nedokončené hovory, nedopovedané veci, jeho vlastný pocit neistoty. Začínam preto písať sms, ako záverečnú bodku:
„Lubim ta!" .
Plus tri neodmysliteľné smajlíky.
Medzitým sa znovu ozýva:
„Vybil sa mi mobil, ale prehodil som si sim kartu do toho druhého." (druhý dostal nedávno do daru, teraz pre istotu nosí obidva)
„Poslala som ti esemesku. Pozri si." - v duchu sa teším, ako sa poteší.
Lúčime sa obligátnym „pápa!"
Odpoveď prichádza o pár sekúnd. Čarovná, úžasne stručná a možno aj výstižná:
„Dobre. ahoj"
...aký pekný začiatok dňa.
