veľmi som sa tešila až si po takmer polročnej prestávke znovu otvorím svoj blog, ale mám po znovuotvorení iné pocity, než som si myslela, že budem mať. Nie žeby som nemala čo písať, ale to základné - čiže informácie o škole - som už napísala. Sú veci, o ktorých rozmýšľam, ktoré by som mohla písať, každý deń ma niečo napadne, každý deň vidím niečo, čo by sa dalo spracovať ako článok aj s humorným pozadím, ktoré do textu rada vkladám a rada sa pri tom sama dobre bavím.
Ale cítim to viac v polohe, že musím. Mám otvorený blog, tak by som asi mala (písať). A toto ma dosť vyčerpáva, nechcem písať tak, že musím, že by som mala - sama som prekvapená, že to teraz vnímam viac ako povinnosť a menej ako radosť. Cítim z toho tlak a to nechcem. Necítim sa v tom slobodne. Je to možno aj tým, že to hlavné som povedala, ostatné (témy) si už musím hľadať. A ja nechcem musieť.
Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí čakali na ďalšie texty, aj ja som z toho mierne smutná, ale nebudem písať. Nebudem písať, kým si nedokážem k blogu vytvoriť slobodný vzťah a nebudem to vnímať ako povinnosť, v podobe, že je to otvorené, tak by som mala písať, že sa na to čaká. Toto nechcem. Mám veľmi zmiešané pocity, aj by som rada niečo napísala, ale viem, že aj potom to budem (zatiaľ) stále vnímať ako povinnosť.
Neviem, ako to robia iní blogeri, ja zatiaľ ten slobodný odstup od blogu nemám.
Okrem toho sú tu aj praktické problémy - písať po 22.00 tak hodinu a pol a potom byť fit do práce, pre dieťa a domácnosť sa nedá. Ja píšem vždy dosť dlho, dlho mi trvá, kým všetko zeditujem, ukončím a pod.
Prajem všetko dobré a uvidíme sa v diskusii.
Zuzana
