Pozorujem to dianie, to náročné vyrovnávanie sa s liberálnosťou, slabou kresťanskosťou, nedokonalým (či vôbec) katolicizmom Ivety Radičovej a vídím ako praví kresťania alebo tzv. kresťania-kresťania nemôžu spať, ako lúskajú trvdý oriešok a nevedia kam z konopí. Aby si zachovali čistý štít, čisté svedomie, čisté.... čo ešte?
Ja spím veľmi dobre. Po prvom kole dokonca veľmi dobre. Viem koho a prečo som volila a budem voliť aj v druhom kole. Aspoň v tomto som (zrejme) konzistentná - ako by povedal Milan (s jednotkou). Či som kozistentná v ostatnom - fakt neviem. Či je konzistetný môj život - tiež neviem. Neviem, čo je konzistetný.
Viem len čo cítim. A tomu sa snažím porozumieť a byť si vedomá - svojho života. Samej seba. Byť sebavedomá. Tak chcem žiť, tak mi je dobre, tak sa cítim transparentne pred sebou aj pred inými. To je moja základná konizistencia. Chcem vedieť kým som a prečo, chcem rozumieť svojmu konaniu a konať vedome podľa seba. Chce to dosť (nesmierne zaujímavej) práce na sebe - vnímať sa, pýtať sa a dávať si odpovede a aj čakať. Učiť sa trpezlivosti, lebo odpovede a riešenia neprichádzajú hneď a na počkanie, ale už viem, že ten kto hľadá.....
Spí sa mi po prvom kole veľmi dobre.
A prečo volím Ivetu? Lebo tak to cítim!
Je mi blízka svojou ženskosťou, svojou slušnosťou, distingvovanosťou, kladným vzťahom k svojmu vzdelaniu, práci na sebe, príklonom k feminizmu.
Je mi blizka aj tým, ako istým spôsobom zlyháva v tejto novej situácii, kam ju Život, ona sama a my mnohí - postavili.
Nesledujem jej kampaň podrobne - nemám tú potrebu (a ani televízor). Zažila som ju v IVO. Zažila som váženie každého jej slová, jej jasné smerovanie k tomu, aby sme konečne začali brať naše osudy do vlastných rúk. Sledovala som jej reakcie pri tvorbe filmu Hej Slováci! a jej odmietavý postoj k nášmu večnému lamentovaniu, našej sedliackej zadubenosti, tuposti, komplexov menejcennosti - našej Ťapákovčiny. Odmietla toto všetko a mne sa to páčilo. A v tomto odmietnutí tohto všetkého pasívneho, zakrpateného som z nej cítila takú silu, ktorá prechádzala aj na mňa a takmer fyzicky ma nútila vstávať - viac a viac do aktívneho, náročného ale nesmierne zaujímavého, pre každého výsostne individuálneho a radikálne originálneho, života, aký dokáže svoriť len jednotlivec sám pre seba, svojím zásadným, jedinečným a osobitým vlastným vkladom.
Teraz ju vnímam viac krehkú. Možno si ešte nie je úplne istá, ako komunikovať všetko navonok, aby to dobre dopadlo, aby oslovila, aby ľudí neodradila. Veď, chce zvíťaziť. Samozrejme, že chce zvíťaziť, aj ja chcem zvíťaziť, keď sa do niečoho púšťam s nasadením celej mojej duše, celého môjho srdca a JA - napr.do blogovania.
Je možno viac krehká, neistá, nedokonalá a práve tým vidím cez ňu moju vlastnú nedokonalosť, keď sa púšťam do nových vecí, moju neistotu, strach, počiatočné omyly, ktoré mi ukazujú cestu "ako nie", moje zlyhania a moje vytrvanie, ku ktorému mi dáva silu moja túžba, vedomie spočívania v Jeho rukách a podpora a pochopenie blízkych.
Už sme zabudli ako s novými úlohami rastieme, ako s novými úlohami a pozíciami či už v pracovnom živote ale aj v materstve a rodičovstve a, snáď aj, v manželstve dozrievame, viac poznávame, viac rozumieme a zdonokaľujeme sa? Zabúdame na to, aké sú ťažké nedokonalé začiatky - lebo naše nevedomie, naše nad Ja nám neúprosne diktuje byť dokonalým od počiatku a nikdy nezlyhať? Kto nám povedal, že nemáme právo na chyby, zlyhania, nedokonalosti? Aj keď sa napr. prvýkrát uchádzame o post prezidentky tejto, v mnohom Ťapákovskej, krajiny. Kto nám to povedal? Naši zakomplexovaní rodičia, ktorí nezvládli a neprijali svoju vlastnú obyčajnosť, ľudskosť a s ňou spojené omyly a nedokonalosti? Alebo nám to hovorí vnútená predstava náročného a neúprosného "boha", ktorý na nás kladie vysoké (morálne) nároky a tak nás miluje podmienenčne? Taká láska nie je Láska. Taká láska je čistá manipulácia.
Ona má základné ľudské právo na svoje omyly aj počas prezidentskej kampane. Robí ju prvýkrát. Buďme trošku reálni a trpezliví. Túto povinnosť máme všetci predovšetkým sami k sebe. Ak to nedokážeme vo vzťahu k sebe, je zreteľne vidieť, ako nám naše nevedomie diktuje mať vysoké a nereálne očakávania aj od druhých.
Ona má právo na svoje terajšie hľadanie sa, svoje profilovanie sa v pozícii - kandidátky - ktorá je pre ňu úplne nová. A obstáva - pre mňa - zatiaľ veľmi dobre. Obyčajne, ľudsky, aj s chybami.
Takže spím dobre. Asi preto, že nie som tá pravá kresťanka. Nie som tá správna kresťanka - kresťanka. Vôbec mi to nevadí. Ako som už povedala, nemám potrebu samu seba škatuľkovať. Kresťanské korene, zušľachtené múdrymi ľuďmi ako je Grún, Halík, Sucháň, Quist sú vo mne a ja z nich vychádzam.
Nepotrebujem sa nejako označovať - som to ja, len ja sama. Taká aká som, s tým, čo cítim. A ja napr. cítim, že sú situácie v živote človeka, kedy treba predovšetkým jemu (druhému) načúvať, v plnosti ho rešpektovať, podoprieť ho na jeho ťažkej ceste a nediktovať mu jediný správny názor. Lebo nemám jediný správny názor - správny najmä pre toho durhého! Lebo viem, že do jeho hĺbky nemôžem nazrieť. Že do jeho hĺbky, do hĺbky jeho bolesti sa nemôžem ponoriť a následne vynášať súdy, či ju má alebo nemá znášať, vydržať. Viem len, že tu (často veľmi nedokonale, neisto) môžem pre neho byť, načúvať, v tichu ho podržať, podporiť ho, nenechať ho osamelým, ponúknuť svoj názor, postoj, moje videnie a - čakať. Čakať na jeho rozhodnutie. Nie moje - jediné správne.
Sú hranice, za ktoré nevidím, za ktorými už nerozumiem a preto mi tam neprináleží vstupovať. Sú to intímne hranice duše druhého človeka. Tam môže len on a náš Boh! Nik viac. A s týmto vedomím sa mi spí celkom dobre.
A s týmto vedomím volím IR, pretože vie, kde sa končí jej hranica, a kde sa začína úcta pred intímnou inakosťou každého z nás a aj jeho vlastná zodpovednosť. Napr. aj za životy našich nenarodených detí.
Nevstupuje tam, kde si musí svoj príbeh písať každý sám - s vedomím vlastnej zodpovednoti za seba a iných, k nemu pripútaných.
