Sledujúc horlivé diskusie pod mojimi článkami si hovorím, že tu možno bez Waldorfu bude aj nuda. Taká skvelá korenistá téma, dobre sa kritizuje, najmä, keď ja ako autorka napíšem, že neviem na všetko odpovedať, že neviem vyvrátiť argumenty o rasizme, komunite, sektársve – a ak, tak, iba tak, že ja tam nič také za 7 rokov školy nevidím a nič také som tam nepozorovala.
Keď napíšem, že píšem ako MATKA, ako rozmýšľajúci ČLOVEK (čo sa snažím zdôrazniť od začiatku), čakajú sa odo mňa odborné argumenty, citácie, štatistiky.
Ja som Vám chcela priniesť moju vlastnú skúsenosť cítiacej, svoje dieťa milujúcej MATKY! Nie antropozofky, nie odborníčky! A môj hlavný argument ako MATKY je, že CÍTIM, že tento typ vzdelávania môže byť pre dieťa prínosný – cítim to tak a aj racionálne sledujem ako napreduje v škole aj v živote môj syn.
A ja ako MATKA Vám hovorím, že:
- rasizmus som v škole nevidela (máme aj rómske deti, deti integrované)
- sektárstvo som v škole nevidela – sama sa za sektárku nepovažujem – každý má možnosť slobodného názoru, slobodného vyjadrenia...ak by to nebolo možné WŠ by nenaplnila svoju základnú myšlienku
- vťahovanie do pochybnej „komunity“ som tam nezažila – vznikajú tam väzby ako v každej inej škole .... s niekým si rozumiete viac, s iným menej a s väčšinou sa ani nepoznáte. Dokonca som počula, že asi tak pred rokom dvomi učitelia prosili, aby sme sa počas týždňa v komunikácii s učiteľmi obmedzili výlučne na pracovno – výchovné problémy, aby sme sa nevykecávali štýlom: Ako sa máš, Čo nové – lebo majú veľa práce a počas týždňa ich to zaťažuje.
To sú moje argumenty – argumenty MATKY – ale hlavné argumenty sú / budú naše deti.
Tak ako aj rodičia v iných školách, máme aj my svoje problémy s disciplínou detí, výchovné problémy, aj ja som si s mojím synom všeličo riešila v škole – ale podstatné je, že sme vždy o problémoch slobodne hovorili s učiteľom, bez toho, aby nás niekto poslal do paže s vetou: „Tak si s tým dieťaťom už konečne urobte doma poriadok!“
A možno Vás to prekvapí, ale nežijem len Waldorfom – je to len časť môjho života spojená s vzdelávaním môjho syna.
Zaujíma ma literatúru, knihy, výborné filmy, rada plávam, chodím do lesa, mám rada svojich priateľov, svoju prácu - veľmi rada trávim čas s mojím synom - napr. keď ideme len tak von na kopec napásť naše morské prasiatko (obľubuje ďatelinu).
Ale som príliš unavená z tejto diskusie. Nechce sa mi už odpovedať na stokrát odpovedané! Som unavená z nepozorného čítania diskutérov, ktorí sa pýtajú to, čo som v texte a v diskusiách stokrát povedala a uráža ma, keď mi niekto napíše do schránky, to čo som tam dostala včera. Je to únavné a aj bolestné – toto neporozumeniel
Momentálne už k Waldorfu nemám čo povedať, som unavená. Chcem prestávku. Možno niekedy inokedy a možno aj niečo iné. Ale môj drahý synáčik mi spomínal, že by rád napísal niečo o našom Murovi – našom morskom prasiatku. Blog ako taký sa mu veľmi páči a dokonca pochválil aj moju fotku: Jéj, mami, aká si tu pekná!, tak mi krásne polichotil.
Takže, ja v tejto chvíli idem na prestávku, neviem na ako dlho. Možno bude ďalším autorom Samko Roy, ale nesľubujem – neviem to naisto. ´
V tejto chvíli, neviem, či budem písať ďalej, nechcem písať nasilu, a teraz ani nemám tému. Aj manželovi to ide na nervy, že stále vysedávam pri počítači (ešteže Samko je u našich). Keď mám otvorený blog, stále mi niečo napadá, čo by som mohla napísať....nechcem zabudnúť pre mňa zaujímavú myšienku...bežím domov, aby som si to rýchlo zapísala – a to je dosť vyčerpávajúce. A rozhodne to nemôžem robiť, keď tu mám dieťa.
Takže idem oddychovať.
Diskutovať sa dá v pred-pred-podslednom článku. Tu sa mi už nechce.
