Do kedy sa budeme báť? A dokedy si budeme voliť pastierov-sluhov, ktorí náš strach posilňujú, prehlbujú?
Hovoria nám, že my sami, nevieme, čo je dobré pre nás samotných, pre naše deti. Hovoria nám, že oni to za nás vedia lepšie, lepšie poznajú riešenia než my. Oni sú tí silní a dokonca aj tí najsociálnejší zo sociálnych! My, sa pri nich, vraj ničoho nemusíme báť, stačí sa na nich spoľahnúť - v pokoji si bafkať, pojedať čipsy pri Paneláku, Maf Story alebo inej intelektuálne náročnej relácii. Hlavne sa nenamáhať, nenamáhať si rozum! Oni sú predsa tí silní, čo vedia ako na to.
Čo na tom, že z hymny sa pokrytecky urobí rohožka - predmet posmechu a výsmechu školopovinných detí, ktoré, verte, že ju budú mať kompletne v paži tak, ako mala moja generácia (Husákových detí) kompletne v paži všetky tie trápne pochody, manifestácie, klaňačky, cirkusy so zástavami, držanie smútku za ľuďmi, za ktorými nám smutno nebolo, mesiace povinnej družby a povinného priateľstva, po ktorom naše srdce vnútorne neprahlo, povinné recitovanie a spev básní a piesní, ktoré nám nič nehovorili a čím sme boli starší, tým trápnejšie nám bolo spievať a recitovať ich a tým tichšie sme ich spievali a od trápnosti a ostychu sme sa ošívali a navzájom na seba uškŕňali.
Hanbili sme sa! Hanbili sme sa za tú komédiu, ktorú sme od mala museli hrať. Za sľuby, ktoré sme ako detí či dospievajúci "dobrovoľne" museli odbľabotať, netušiac čo si s nimi vlastne počneme. Za manifestácie, pochody, ktorých sme sa "dobrovoľne" museli zúčastniť. Za držanie smútkov za Brežneva, Andropova, kedy sme museli "dobrovoľne" smútiť a počas pionierskej stráže pri obrazoch zosnulých komunistických páprdov, strúhať smutnú tvár.
Čím viac sme dorastali, tým viac sme si uvedomovali aké nechutné pokrytectvo žijeme každý jeden deň! Nie občas! Každý jeden deň! Čoraz viac nám dochádzalo, najmä na strednej škole, že všetko čo sa deje okolo je len divadlo. Teáter, ktorý musíme hrať a zahrať - aby sme mohli študovať, aby sme mohli ísť na vysoké školy, aby rodičia nemali problémy v zamestnaní. Klamali oni - naši rodičia, klamali sme aj my - ich deti. V škole nám povedali, že tak (klamať) je to správne. Doma nám povedali, že tak (klamať) treba, tak sa musí, aby neboli problémy. Tak sme to poctivo robili. Tak sme poctivo a usilovne hrali - klamali .....
Ale dospievanie sa (našťastie) celkom oklamať nedá. Mladosť je úžasná práve v tom, v čom mnohým prekáža - svojou revoltou, svojou kritickosťou. Umožňuje ostatným - dospelým, znovu si nastaviť vlastné zrkadlo, ak si ho už nastavovať prestali. Mladý človek sa nebojí klasickým strachom dospelého. Má ducha, ktorý ho ženie vpred. Hnusí sa mu klamstvo. Kde sa len dá, upozorňuje na to, čo je v spoločnosti choré....
Veď, poznáme študentské (aj veľmi radikálne) revolty.....
Blížil sa rok 1989 a my ani netušiac, čo bude znamenať, sme čoraz viac odmietali hrať túto komédiu. Čoraz viac sme sa v škole ozývali, dávajúc najavo, že na tejto hre, na tomto klamstve, sa nemienime, nechceme zúčastńovať.
Že nemienime odoberať a čítať tlač, ktorá nám nič nehovorí, ktorá je len "dobrovoľnou" povinnou jazdou. Odmietali sme "dobrovoľne" nanútenú účasť na trápnych pochodoch, odmietali sme hlasne prezentovať naše neexistujúce, nám nanútené vlastenectvo a hrdosť na socialistickú republiku plnú klamstva a pretvárky. Radovali a rehlili sme sa, ako náhle sa niekomu podaril husársky kúsok, ktorý opäť pripomenul, že "kráľ je (stále) nahý".
Boli to naše drobné "hrdinstvá" a krátko trvajúce "víťazstvá" - keď sme napríklad bez slova prešli v prvomájovom sprievode popred tribúnu so sediacimi komunistami - z čoho bolo v našom veľkom - malom okresnom meste veľké Haló ..... gymnazisti (naša budúca inteligencia) sa vykašľali na skandovanie!
Keď nás raz opäť v prípade akútnej potreby demonštrovať neexistujúce vlastenectvo, neexistujúcu spolupatričnosť so socialistickým štátom, vyhnali na námestie, postavili do špalierov a dali nám do rúk silonové zástavy a my sme mali zahrať kulisu - divadlo už ani neviem pre akú príležitosť (tak mi to bolo ukradnuté) - spolužiak si nasadil na uši walkman a pustil si doň Depeš - tešili sme sa ako malé deti, keď učiteľ hystericky vyvádzal, že ako si to dovoľujeme špiniť uvedenú príležitosť.
To, že oni sami špinili všetko - tým klamstvom, ktoré nám vnútili hrať, to im nedochádzalo. Lepšie pekné, vyčačkané klamstvo, než radikálna, nepríjemná, ale zmysluplná pravda .....
Čím viac sme odmietali toto socialistické, vlastenecké pokrytectvo, tým viac sme túžili, aby nám, aspoň doma, hovorili pravdu.
"Oci, tak ako to bolo naozaj - ako to bolo v tom 68-om?"
__________________________________
Teraz nám komunisti reinkarnovaní na demokratov opäť vnucujú pretvárku. Nám a našim deťom. Umenie klamstva, pretvárky treba podchytiť už v detstve. Komunisti o tom vedia svoje. Ale nechcú sa poučiť.
Aké máme možnosti my, ktorí život v klamstve a pretvárke odmietame, pretože vieme, že nám nič dobré neprinesie a nikam skutočne nás neposunie?
Nezostáva nám iné, ako porušovať choré (aj choré vlastenecké) zákony. Nedbať na ne, na to, čo je patologické, čo naše deti učí predstierať neexistujúci pocit. Učí ich, že forma, klamstvo, je dôležitejšie než sebauvedomenie, než pravdivá prezentácia toho, čo som, čo skutočne cítim, než skutočne pociťovaná hrdosť na vlastnú krajinu. Učí ich, že stačí pozlátko.
Nestačí!
A aby, teda, nezavládol v krajine úplný chaos, navrhujem urobiť to, čo urobil nedávno Ondrej Dostál - keď oproti Ministerstvu kultúry vyvesil nápis inšpirovaný filmom Brigit Jones "Mark loves Brigit" a následne sa išiel sám udať na políciu pre porušenie Zákona o slovenskom jazyku.
Nesúhlasím, aby moje decko bolo v škole vedené k falošnému vlastenectvu, k pokrytectvu, k tváreniu sa, že je niečo, čo nie je! Nedovoľme teda štátu, takto kaziť charaktery našim deťom, už do mala. Môžeme sa potom, pre poriadok, ísť udať na políciu, že sme porušili Zákon o vlastenectve. Nie, že by sa mi žiadalo cálovať pokuty (mám na čo míňať peniaze), ale ..... treba jasne ukázať v akom Kocúrkove žijeme!
Pre vzory, napokon, nemusíme chodiť "až" k Ondrejovi Dostálovi - stačí si vziať príklad od našich rodičov - čo sa môj otec naporušoval socialistických zákonov, keď mi doma pravidelne rozprával o tom, ako sa veci naozaj majú. Ako sa "dobrovoľne" znárodňovalo, aký bol 68my rok, kto bol Jan Palach, ako sa komunisti báli Dr.Horákovej, čo on a jeho kamaráti robili, keď prišli ruské tanky, ako ich v práci nútili súhlasiť a podpísať papiere, že "súhlasia" so vstupom spriatelených vojsk a oni podpísali, lebo mali deti. A vždy mi nezabudol pripomenúť: "Ale nie, že to budeš rozprávať v škole!"
Môj otec sa bál. Sankcie (za pravdu) boli otrasné. Ako si iste pamätáte - trestala sa celá rodina, nie len dotyčný rebel. Trestal sa pôvodca pravdy, manželka pôvodcu pravdy i deti pôvodcu pravdy. Rodiny tých, ktorí vytrvalo klamali, dobre a presvedčivo hrali, boli v pohode. Aj moja rodina bola v pohode, až na ten odpor, ktorý sme v sebe cítili!
Deti, naučené, klamať a hrať mohli študovať ďalej - vedeli dobre klamať!
A čoho sa bojíme my - keď, ako povedal Martin Bútora - máme pred sebou už len administratívne prekážky, pretože skutočné obety už priniesli pred nami iní?!
A takto treba naložiť aj s ostatnými chorými zákonmi!
