Tento článok je krátkym pohľadom na našich (dnes už bývalých) ŠTB-ákov. Ako čas (a najmä Zoznamy) ukázali, nemali sme ich málo. A čo je podstatné, nemnohí si aj po Novembri ´89 dokázali rozchytať dobré fleky. Fungujú na dôležitých manažérskych postoch v podnikateľskej sfére (len dedukujem, že v tejto oblasti mohli pomerne slušne nadviazať na vlastné skúsenosti získané práve prácou pre ŠTB - napr. poznanie zhnitej kapitalistickej spoločnosti a jej - aj ekonomické - fungovanie...), nepohrdli dobre platenými funkciami v štátnej správe, zasadli do riadiacich funkcií našich vysokých škôl - zrejme ako vhodné profesné a ľudské vzory pre našu vysokoškolskú mládež ....
Pozadu nezaostala ani Matka Cirkev, ktorá si jedného z nich dosadila na svoj, v krajine najvyšší, kariérny stolec.
Zaujímavé, že nik z nich si o tom nič nepamätá ...
(Aj) to sme my - 20 rokov "po"...
___________________________________
Kladiem si otázku akým asi vzorom pre mladých môže byť bývalý ŠTB-ák v manažérskej funkcii na univerzite. Aké charakterové a osobnostné vlastnosti (popri odborných) preukázal, že vôbec bol do takejto funkcie zvolený, či vybraný, či je v nej dlhodobo tolerovaný?
Aký asi mohol (môže) byť osobnostný a charakterový profil bývalého Štb-áka?
Človeka, ktorý stál na strane režimu, ktorý dokázal prenasledovať nielen konkrétnych jednotlivcov, ale celé ich rodiny za niečo tak závažné, ako je iný politický názor napr. ...
Človeka, ktorý dokázal vedome, priamym pohľadom do očí, klamať svojim priateľom, známym, kolegom na pracovisku, hrať sa na priateľa, kamaráta, kolegu a pritom ich nechutne šmírovať a donášať na nich vediac, aké sankcie im z toho môžu vyplynúť ...
Človeka, ktorý stál na strane režimu, ktorý dokázal zabíjať, mučiť, psychicky tyranizovať ľudí za iný názor, za príslušnosť k cirkvi, reholi, k inej politickej strane ....
Človeka, ktorý pracoval pre režim, ktorý nariadil zabiť človeka, ak chcel prekročiť hranicu a v tejto krajine len nebyť, len odísť....
Viete si to vôbec predstaviť?
(Nedávno sme na istej akcii v mestskej knižnici v rakúskom Hainburgu debatovali s dámami, ktoré jú spravujú, aj o tom, aké je úžasné môcť slobodne prekračovať hranice. Nikdy sa tohto pocitu nenabažím, nikdy pre mňa sloboda nebude samozrejmosťou... Debatovali sme a pochrumkávali sušienky. Keď sme sa v rozhovore pristavili pri momente, že len pred 20-timi rokmi ľudí za (nelegálne) prekročenie hranice strieľali, kým dnes si len tak hoci kedy, keď sa nám zamanie, skočíme aj s deťmi napr. do Hainburgu do knižnice, na kúpalisko, k Dunaju, či do Nagelreitera na ten skvelý višňový zákusok .... takmer nám všetkým zabehlo. Je to len(!) dvadsať rokov dozadu! Ja som mala 19, oni asi 40. Chvíľu sme všetky zostali ako onemené.)
Aký, teda, môže byť charakterový profil, osobnostné vybavenie takéhoto človeka? Akým asi vzorom môže byť našej vysokoškolskej mládeži?
Alebo stačí byť len odborníkom?!
Stačí len to, že niekto vie napr. dobre zoperovať či liečiť kozu, kravu, koňa alebo nebodaj exotické zvieratá?! (Len) odbornosť robí človeka vhodným kandidátom na rektorský post univerzity?! Spomeňme koľko odborníkov z oblasti medicíny bolo v koncentrákoch?!
_____________________________________
Naši (bývalí) ŠTBáci si dnes (už) nič nepamätajú. Na nič si nespomínajú, o žiadnej spolupráci nevedia, ničoho si nie sú vedomí, vôbec nechápu, ako sa do tých zväzkov mohli dostať ....
Chúdáčikovia, asi by sme ich mali poľutovať, keď sa im takto neférovo poľuje na ich (existujúcu?) česť?
Čo k tejto úbohosti povedať? Čo povedať k tomu, že muži, pohlavie, ktoré si na sebe, svojej dôležitosti, tzv. cti a podobných veciach tak zakladá, sa nedokáže čestne priznať samé k sebe, k svojej minulosti ... a len chrapúnsky ryžuje prospech v minulosti i dnes?
Čakali, že v kolobehu všedného života sa ich (skutočná) tvár stratí? Že už nikto si na ich minulosť nespomenie, že sa to stratí kamsi do neznáma?
Pomôžem si historickou paralelou:
V dokumentárnom filme nemeckého režiséra Wernera Rieba o vzťahu Hitlera k nemeckému národu a o okolnostiach, ktoré umožnili jeho vzostup, sa hovorí:
"Strašné zločiny režimu spôsobili, že celá jedna generácia sa k svojej minulosti otočila chrbtom: nikto nikoho (v minulosti) neoslavoval, nikto nič nevedel, nikto nespolupracoval ..."
Čo spôsobuje mlčanie našich "jahniat"? Žeby zlé svedomie zo "strašných zločinov" komunizmu?
Alebo je to prachobyčajná zbabelosť, hanba a pocit trápnosti - keď už je všetko "vonku"?
Chápem, páni bývalí ŠTB-áci, hanba je naozaj na mieste!
