Takže: pán Fico sa chystá 17. novembra, na dvadsiate výročie našej znovuzískanej slobody, do Londýna. Dobre robí. Bude mu tam lepšie. Nikto ho tam veľmi nepozná, budú si myslieť, že je to demokratický politik z postkomunistickej krajiny. Nuž, z post - komunistickej krajiny on naozaj je.
Bude mu tam lepšie ako tu. Náhodou by mu tu niekto kládol nepríjemné, vtieravé otázky o tom, kde bol a čo robil v čase od 18. novembra 1989 až do, zhruba, januára 1990, kedy sa začal ten prvý Generálny štrajk, keď už bolo všetko jasné a strach, že by sa to mohlo skončiť aj inak (ako získaním slobody), už dávno ustúpil.
Určite mu tam bude lepšie. Bude rečniť - a to on má rád. A hlavne bez oponentov a otázok drzých novinárov.
Tu by mu dobre určite nebolo. Možno by sa musel aj červenať a bolo by mu trápne. Veď ako môže zodpovedne a zmysluplne povedať niečo ku víchrici, ktorá sa touto krajinou za ten polrok prehnala, keď si na tú víchricu ani nepamätá. Ani si ju nevšimol. Kde vlastne bol? Vie to niekto z vás?
Niečo vám poviem. Chcem veľmi presne vedieť, čo robil tento človek, ktorý momentálne slúži tejto krajine na najvyššom poste, v čase od 18.11.1989 asi tak pol roka! Trvám na tom! Ako nás k tejto téme, k téme víchrice, môže zastupovať v Londýne človek, ktorý si tú víchricu vôbec nevšimol? Viete si predstaviť, čo tam tak môže rozprávať?
Takže, priatelia, novinári, kto z vás, za mňa, položi otázku občanovi Róbertovi Ficovi, kde sa zdržiaval v čase od 18.11.1989 asi tak pol roka a čo konkrétne v tomto období robil?
______________________________
Ja si, napríklad, veľmi dobre pamätám, kde som sa v tom čase nachádzala ja a čo konkrétne som robila.
Mám z toho obdobia dokonca viacero fotografií. Najmä fotografií mojej školy, ktorej druhý ročník som v tom čase navštevovala. Vlastne, v tom čase som školu prestala navštevovať. Ale nech vás nepletiem - v tom čase som prestala študovať, ale do školy som chodila naďalej, dokonca veľmi často. Takmer denne - ale robila som tam úplne iné veci, než sa zvyčajne v škole robievajú.
Mali sme tam v tom čase niečo také, čo sa dnes označuje ako Tvorivé dielne. V niektorých prednáškových miestnostiach, v ktorých stoly boli dostatočne dlhé, tak, že sa na ne dalo natiahnuť veľa z dlhého a širokého kotúča papiera, sme si kreslili. Kreslili sme rôzne plagáty. Alebo sme na tie papiere len písali. Napríklad rôzne heslá - najmä o slobode, ale nielen. Niekedy, keď práve nebolo čo kresliť, chodili sme večer na inú školu, kde študovali najmä chlapci, ktorým šla matematika a fyzika podstatne lepšie ako nám ostatným. Nechodili sme tam ani tak za tými chlapcami, ale najmä preto, že tam mali prístroj, ktorý sa volal ďalekopis. Baby, ktoré vedeli zo strednej školy strojopis, tam chodievali po večeroch a prepisovali a posielali všelijaké správy napríklad do Prahy. Iné baby, ktoré vedeli strojopis, chodievali prepisovať a zapisovať rôzne texty na vtedajšiu Jiráskovu, dnešnú Ventúrsku, ulicu. Tam vtedy bývalo dosť rušno.
Inokedy zas, bolo treba rôzne popísané a pokreslené papiere zaniesť robotníkom - priamo do (socialistického) závodu. Uf, nebolo to jednoduché, vstať ráno okolo štvrtej, keď je ešte všade vonku tma, vybrať sa v tej tme z internátu v Horskom parku, samé baby (veď viete koľko tam vždy bývalo úchylákov) k trolejbusom a odviesť sa niekam až do Trnávky. Tam sme sa najskôr ohlásili u vrátnika, že nesieme plagáty a rôzne písané materiály pre robotníkov, že či môžeme stáť pri vrátnici a rozdávať ich, keď budú chodiť ráno do práce. Vrátnik to overil u pána riaditeľa a ten po vrátnikovi odkázal, že môžeme. A tak sme rozdávali a rozdávali, kým robotníci chodili na rannú šichtu. Niektorí sa na nás usmievali, niektorí aj poďakovali, niektorí si ich od nás len mlčky vzali. Asi po pol hodine rozdávania zrazu prišiel vrátnik s čokoládou, že Pán riaditeľ vám posiela.
Bola fakt skvelá - tá čokoláda!
Bolo to obdobie, kedy sme každý deň chodili na veľké zhromaždenie na námestie SNP. Bývala aj dosť kosa, ale takmer žiadne sme nevynechali. Rodičia nám poposielali teplé oblečenie, lebo mnohí z nás od toho 18. novembra ešte nestihli ísť domov. Na začiatku to, totiž, nebolo také jednoduché. Na začiatku, totiž, nebolo ešte nič jasné. Všade bol ako mor rozlezený stáleprítomný strach. A to už takmer štyridsať rokov.
_____________________________________
Ja som v tomto texte vhupla do spomienok takmer rovno do času, keď už strachu podstatne ubudlo. Ľudí na námestie chodilo už príliš veľa na to, aby sa vody strachu neprestali topiť.
Ale spočiatku to také jednoduché nebolo. Spočiatku sa pre teplé veci domov, k rodičom, naozaj ísť nedalo. Ja som to síce skúsila hneď 23. novembra, ale nešla som si vtedy ešte pre teplé veci. Niesla som domov nejaké papiere a chcela som, aby ich otec s mamou rozdali u nich v práci. Večer, po prichode domov z tzv. rýchlika (Bratislava - Prievidza), mi otec povedal, že nič také robiť nebude. Že si to presne pamätá ako to bolo v šesťdesiatom ôsmom, čo robili oni a ako to skončilo.
V ten večer mi z môjho otca zostalo nevoľno. (Ale prešlo ma to.)
Mama ma prosila, aby som zostala doma. Zuzka, zostaň doma, niečo si ši!, prehodila neistým hlasom. Mala som doma šijací stroj. Od šestnástich rokov som si oblečenie z veľkej časti šila sama, lebo to, čo sa dalo kúpiť v obchodoch bolo nenositeľné a ja som sa chcela páčiť. Veľmi páčiť. Strihy som mala z ruskej Burdy.
Do Bratislavy som sa vrátila hneď na druhý deň. Ani nie tak s dlhým nosom, ako s veľkým sklamaním v duši.
_____________________________________
Ten začiatok naozaj nebol jednoduchý. Nič nebolo jasné. Jediné čo mi bolo jasné úplne a dokonale, presne v ten večer, pondelok 20. novembra 1989, keď som sa podvečer na internátnej izbe pripravovala na písomku z politickej ekonómie socializmu, o ktorej som mala taký tušák, že ju určite neurobím, lebo také žvásty sa nedali nielenže skonspektovať, ale ani normálnym zdravým sedliackym rozumom (a ja zo sedliackej rodiny som) naučiť - bolo, že musím okamžite tie skritpá zavrieť, odložiť a odísť so spolužiačkou z Moravy, ktorá práve v tej chvíli vstúpila do mojej izby a povedala: Zusko, zapni si IRŠko*, poslouchej co se deje v Praze! - a začať niečo robiť.
Z izby sme vypadli okamžite. Zašli sme za chalanmi, ktorí boli o rok vyššie, poradiť sa, čo budeme robiť. Nemôžeme predsa sedieť na internáte, keď TO konečne prišlo!
A potom to už išlo takmer samé ......
______________________________________
Mala som vtedy 19 rokov.
Čo je to, čo dokáže mladého človeka pohýňať k tomu, k čomu sa už stredná či staršia generácia neodváži? Odvaha? Nie, nemyslím, že to bola nejaká odvaha. Nijako odvážne sme sa necítili, i keď boli chvíle, na začiatku, keď sme si uvedomili aj strach a aj to, že to nemusí skončiť dobre....
Nemyslím, že je to odvaha. Je to skôr niečo úplne čisté a prirodzené, niečo, čo patrí k mladosti - že jednoducho idete za tým čo cítite, že to musíte urobiť, že pred tým nemôžete cúvnuť. Že jednoducho inak ísť nemôžete. Na strach až tak veľmi nemyslíte, i keď sú chvíle, keď sa zrazu zachvejete. Napríklad, keď sa vás dekan faktulty, hneď v ten prvý večer (20. novembra), po tom, ako sa zídete v internátnej študovni a nie je vás málo, po tom ako jasne hovoríte, že študentov v Prahe nemožno podporiť len písomnou petíciou, lebo petície v tejto krajine nič neznamenajú, a že treba vstúpiť do štrajku - opýta, alebo povie: Dobre, poďme sa o tom baviť, ale povedzme si najskôr svoje mená! Napríklad: Ja som Katka.
Zrazu vo vás niečo hrkne, a vy sa počujete ako odpovedáte: Dobre, tak ja som Katka!, i keď vaše sktuočné meno je Zuzana. A potom si sadáte, otočíte sa k vedľa sediacim spolužiakom a poviete im: Veď povedzte aj vy niečo!
A ešte o čosi výrazne viac sa vo vnútri zachvejete, keď na druhý deń (21.novembra), na stretnutí študentov viacerých (vysokých) škôl v tej známej Aule Maxima, na konci stretnutia, keď ste sa už všetci dohodli, ako sa na ďalší deň (vôbec) prvýkrát stretnete na námestí SNP (odkiaľ pôjde ekonomická škola, odkiaľ prídu ostatné školy a tak), ktorýsi zo študentov moderujúcich celú túto veľkú debatu a zhromaždenie - povie: A vydržíme, aj keby nás bili!
Cez mierne zahmlené oči sa strnulo dívate pred seba a máte pocit, že čas sa zastavil - aj keď dav odchádzajúcich študentov nepretržite prúdi okolo vás.
________________________________________
Takže, ešte raz pán Fico: Kde ste boli a čo konkrétne ste robili v čase od 18. novembra 1989 zhruba tak pol roka, až do Generálneho štrajku?
Lebo ak Vám je trápne o tom hovoriť, ja pokojne do toho Londýna vycestujem namiesto Vás. Okrem nemčiny, mi už aj tá angličtina ide celkom slušne. A navyše - môžem si vziať so sebu aj niekoľko vlastnoručne robených fotografií z toho obdobia. Robila som ich tou ruskou Smenou (možno ten produkt budete poznať). Profesionálne-fotograficky je to (tie fotky) nič moc, ale obraz je zreteľný dosť.
*IRŠko - internátne rozhlasové štúdio
