(Týmto vysoko neobjektívnym konštatovaním z konca perexu, ktoré však ja osobne, sama za seba, vnímam ako vysoko pravdivé, sa ospravedlňujem všetkým učiteľkám a učiteľom, ktorí svojím zmysluplným, autentickým poňatím povolania - učiteľa/učiteľky, dali učiteľstvu obsah, ktorý po stránke vzdelávacej, morálnej a ľudskej mať má!)
Tomáš Hudák "zhanobil" našu zástavu a náš štátny znak, keď nám jeho vizuálnu podobu predstavil očami malých detí. A musím povedať, že celkom invenčne. Až dodatočne som si uvedomila, že minulé leto sa v zmrzlinovom stánku, na rohu nášho domu, začala predávať akási zvláštna, tmavomodrá zmrzlina. Novinka - s názvom Šmolkovská. Aj som sa začudovala - modrá zmrzlina? Keď už - tak modrá zástava, no nie?
Čo sa týka dvojkríža - na jeho predstavenie ako akejsi "anténky" - čohosi, čo nám teraz - v kapitalizme - každé leto, sympaticky vpichujú do zmrzlinových kopčekov, pravda, až tak veľa invencie netreba.
Rozmýšľam, či pri pohľade na čerstvo zakúpenú šmolkovskú zmrzlinu s "anténkou", nebudú naše deti dostávať akýsi - vlastenecký - tik: pozrú na zmrzku a spustia hymnu.
Nuž, človek sa dožije naozaj všeličoho!
_________________________________
S mojím synom som sa k novému zákonu o vlastenectve dostala len včera. Čosi - kamsi zachytil moju debatu s kamoškou na tému "pravidelné vrzúkanie hymny v škole".
Vysvetľovala som mu, že vlastenectvo je pozitívny vzťah (cit) k vlastnej krajine, hrdosť na vlastnú krajinu. Že sa nedá nikomu nanútiť, nadirigovať. Nijako - ani opakovaným vyhrávaním hymny v škole. Že skutočným vlastencom sa človek môže stať, len keď si váži ľudí, ktorí jeho krajinu tvoria, pretvárajú, keď sa on sám, z vlastnej, slobodnej vôle, rozhodne pre svoju krajinu niečo dôležité urobiť, keď .... atď. Poznáte to - klasické hodnotové reči.
Povedala som, že ten zákon je hlúpy, a že dúfam, že ho zrušia. Nasledoval hlasný výkrik: Niééé! Mami, nech ho nezrušia! Aspoň nám zaberie časť prvej hodiny! - a hneď sa rozprúdila debata o tom, či je naša hymna dostatočne dlhá, a aká je to škoda, že nie je aj dlhšia.
Toľko k Zákonu na pochovanie vlastenectva - priamo z terénu.
__________________________________
No, ale poďme konečne k tomu podstatnému, prečo píšem tento text.
Anna Belousovová v reakcii na Tomáša Hudáka povedala, že pod touto (našou) - šmolkovskou - zástavou, cit.: mnohí umierali.
Hm, tak to je veľmi vážne tvrdenie. Vážne slová. Hneď som sa zamyslela. Kto boli tí - ONI - ktorí umierali pod našou - šmolkovskou - zástavou? Kto a prečo?
Nedalo mi nezamyslieť sa. Už len preto, že protikotkodákať, pardón, protiargumentovať pani Belousovovej, pánovi Slotovi a im podobným, je niekedy nad sily slušného človeka, slušného politika. Nedávno nás o tom presvedčil Richard Sulík a včera, v parlamente, to schytal aj pán Mikloško.
Aké šance, má teda Tomáš Hudák, alebo jeho potenciálny obhajca?
Ak vezmem tvrdenie pani Belousovovej doslova, teda, že pod touto, od roku 1993 platnou, zástavou, umierali ľudia, tak ma napadá jedine Róbert Remiáš. Spomínate si ako zomrel Róbert Remiáš? Akou nechutnou smrťou ho zniesli zo sveta? Upálený za živa! Vo vlastnom aute. Dodnes stojí v Bratislave na Karloveskej ulici pamätný kríž tomuto, až sa mi žiada povedať - umučenému človeku.
Róbert Remiáš zomrel pod našou, šmolkovskou zástavou, pretože, pod našou šmolkovskou zástavou, bol unesený syn vtedajšieho prezidenta a bolo treba riadne ututlať, kto únos, pod našou šmolkovskou zástavou, nariadil.
Pod našou, šmolkovskou, zástavou boli porušené ľudské práva občianky Slovenskej republiky - Hedvigy Malinovej, pretože sa k nej v jej kauze nepristupovalo z pozície prezumpcie neviny.
Pod našou šmolkovskou zástavou boli porušené ľudské práva našich františkánov, zhanobené ich meno - tiež bez dodržania prezumpcie neviny.
Pod našou šmolkovskou zástavou sa už dvadsať rokov vykráda náš spoločný, verejný majetok, tunelujú nám pridelené eurofondy.
Pod našou šmolkovskou zástavou sa bezohľadne zaobchádza s prírodou tejto krajiny, s jej historickými, architektonickými pamiatkami.
Pod našou šmolkovskou zástavou sa táto krajina už dvadsať rokov tuneluje. Nielen materiálne, ale najmä a hlavne morálne a duchovne! A to najmä zásluhou takej duchovnej spodiny, akú dnes na Slovensku predstavuje práve pani Belousovová, Ján Slota a ich verní.
___________________________________
Ale poďme ďalej, hlbšie - do minulosti. Kto umieral v minulosti pod touto zástavou, presnejšie pod týmto šmolkovským štátnym znakom, lebo zrejme ten mala pani Anna na mysli, keďže táto zástava platí len pár rokov?
Nuž, spomeňme na tie stovky, či tisíce (presné počty neviem) slovenských vojakov, ktorí pod týmto šmolkovským štátnym znakom išli po boku nemeckých fašistov bojovať na východný front.
Spomeňme ako pod týmto šmolkovským štátnym znakom boli schválené zákony, ktoré hrubým a vulgárnym spôsobom odňali našim židovským spoluobčanom ich základné občianske a ľudské práva. Znemožnili im výkon ich povolaní (advokátov, lekárov, lekárnikov), umožnili zabratie - krádež ich majetku, zakázali ich deťom navštevovať tie isté školy ako ostatné - slovenské deti. Znemožnili im navštevovať kultúrne podujatia. Opľuli ich nariadením o povinnosti nosiť žltú hviezdu .... a to bol len začiatok.
Spomeňme transporty desaťtisíce našich židovských spoluobčanov, homosexuálov, Cigánov, komunistov, kohokoľvek - ktorí boli pod týmto šmolkovským znakom odvlečení do koncentračných táborov na konečnú likvidáciu.
Spomeňme, ako zhrozene, s odporom sa pod týmto šmolkovským znakom dívali obyvatelia našich miest a dedín na z koncentrákov sa navrátivších židovských spoluobčanov v strachu, že im budú musieť odovzdať ťažko arizovaný majetok.....
____________________________________
A poďme ešte ďalej a hlbšie do minulosti. Predpokladám, že pani Belousovová mala na mysli meruôsme roky devätnásteho storočia a činnosť našich národných dejateľov. Áno, to boli naozaj ťažké a nebezpečné roky, keď za slovenskú vec, vec národa slovenského bolo treba niesť aj riziko - riziko ohrozenia, ožobráčenia vlastnej rodiny, riziko straty vlastnej slobody či života. Nielen riziko odhalenia toho, čo som nakradol a vytuneloval!
Tu treba povedať len jednu vec - meruôsme roky patrili tým, u ktorých slovenský občan môže hľadať príklady vlastenectva. Nepatrili duchovnej spodine, ktorú dnes na Slovensku reprezentujú ľudia ako pani Belousovová, pán Slota a im podobní, ktorí si našich národných dovolili sprivatizovať, a slová ako národ a vlastenectvo už dvadsať rokov berú nadarmo!
A ak mala pani Belousovová na mysli násilné udalosti v Černovej, tak tie, prosím, sa odohrávali pod úplne inou zástavou!
