Stali sme sa krajinou zázrakov, kde je všetko možné, kde sa všetko dá. A obyvateľstvo sa nečuduje, nebúri, ticho si žije, chodí do práce, pozrerá seriály. Je zvyknuté na zázraky, na to, že u nás sa zadarí aj nemožné. Rado a často si volí kúzelníkov.
Stačí spomenúť také fenomenálne zázraky, akým bola (v Káne Československej) premena vpádu cudzích vojsk na bratskú pomoc. Úžasné! Hocikde to neuvidíte!
Alebo - ako sa z nenormálnej situácie, zo situácie patologickej, podarilo urobiť stituáciu normálnu, bežnú, prirodzenú a ešte ju aj nazvať Normalizáciou. Sme my ale beťári! Z pravdy dokážeme urobiť lož, lož vyznávame ako pravdu. Najzdravších označíme za chorých a bláznov, najhlúpejších, najzbabelejších a pokrivených urobíme vzormi, vodcami.
Tí, čo mali vlastné myšlienky boli bravúrne premenení na najnebezpečnejších - namiesto vrahov a zločincov.
Tých bolo treba zabiť!
Takých kúziel zažila táto krajina veľa.
Obyvatelia sa im ticho prizerali, ale boli časy, že veru aj nahlas tlieskali a iniciatívne na tých s vlastnými myšlienkami kričali: Ukrižuj!
_________________________________________
Na to, aby sme ako národ efektívne osprosteli sme mali vskutku výborné východzie podmienky.
Osprosteli sme úplne:
- kričíme na Cigánov, že nám kradnú zemiaky, sliepky, kabelky, peňaženky, rúbu chúďatá-stromčeky v lesoch, dokonca v srdci nášho Raja (Ách, Bože!) - ale dobrovoľne si volíme tých, ktorí nám v priamom prenose, pred našimi očami vykradli a vykrádajú republiku, na roky zadlžujú nás a naše deti, oberajú nás o budúcu slušnú životnú úroveň o motiváciu tvoriť hodnoty
Spomeňte si na premárnené peniaze z emisií, z ktorých sa mohli zaplatiť napr. drahé prístroje pre zdravotníctvo. Aby sa vám nestalo to, čo onkologickým pacientom v martinskej nemocnici, keď im oznámili, že majú pokazené prístroje na ožarovanie a tak sa terapia odklladá na neurčito, pretože momentálne nie sú prostriedky na ich opravu. Na toto si spomeňte, keď vám bude úzko, tak ako bolo úzko týmto pacientom a ich rodinám.
- dobrovoľne si volíme tých, ktorí nám namiesto získaných prostriedkov ukážu vybielenú zmluvu: No, môžete si ju nechať, vážení páni politici! Blížia sa nám socialistické časy, možno príde aj na nedostatok toaletného papiera a vybielená zmluva sa vám na Úrade vlády určite zíde! (mimochodom, pekný príklad toho, ako komunistický mozog vníma právo na prístup k informáciám)
- naša minikrajinka bude mať megakasíno. Wau! Neprotestujeme. Sme v pohode, sme OK. Vidíme pred očami zopár pracovných miest pre najbližšie dediny (vrátane Bratislavy). Konečne sa možno dostane aj na (pekné) absolventky a absolventov, naše dcéry a synov so znalosťami jazykov - potenciálne krupiérky a krupiérov. Pekná práca, aj v jazyku sa človek zdokonalí.... Také upratovačky si tiež prídu na svoje. Viete si to predstaviť - tisíce metrov štvorcových - to nie je len tak. A SBS-kári, a zopár účtovníkov - veď (výherné) transakcie treba predsa správne zaúčtovať...
Nuž, dobiehame svet. Veď to sme chceli, či nie? Stále máme čo dobiehať, stále sa ešte mnohým nevyrovnáme. Máme málo závislákov, málo kriminálnikov, málo prostitútov a prostitútiek (v poslednom čase sa Vajnorská podozrivo vyprázdnila - žeby kríza?), málo HIV pozitívnych. Domáceho násilia máme síce dosť, ale vždy je, predsa, kam sa posúnúť. Sme malí, chceme byť MEGA.
- pred dvadsiatimi rokmi sme si po rokoch konečne dovolili zdvihnúť hlavy, aby sme sa prestali cítiť ako stádo oviec, aby sme sa ako jednotlivci konečne cítili dôstojne. Teraz po dvadsiatich rokoch si dobrovoľne volíme tých, ktorí nám uzdy sami zakladali, ktorí tie stáda sami budovali. Volíme si dobrovoľne tých, ktorí nás takmer celé deväťdesiate roky okrádali, lebo veď jeden rodinný dom nikomu z nich nestačí, na sebavedomí dostatočne nepridá.
Zbavili sme sa povinných maškarád a šaškární, aby sme si teraz, po dvadsiatich rokoch, dobrovoľne zvolili šašov a gašparov, ktorí nás chcú do primitívnych, trápnych chomútov navliecť znova. Znova nám chcú predpísať čo a kedy máme spievať, papagájovať po nich, podľa ich vzorov - opäť ako poslušné ovce v stáde. Znovu nám chcú predpísať čo a kedy majú prisahať naše deti!
_____________________________________
Čo sa k tomu dá povedať?
Znovu, a teraz už dobrovoľne, po tom, čo sme sa toho zbavili, si sprostotu a tupotu zvolíme sami!
Čo sme my zač? Čo sme my za národ, že sme tohto schopní?!
Veď si to povedzme si to na rovinu:
Ktosi mi tu pred časom kládol frekventovanú otázku, vraj, či chcem vymeniť národ. Touto otázkou sa naznačuje, že hromžiť na národ nemá zmysel, že chyba je niekde inde, že to je nezmyselná otázka.
Nuž, musím otvorene povedať, že dnes by som na ňu možno odpovedala: Tak ja nedbám.
(alebo aspoň nech si urobia výlet - napr. na Kubu, alebo na Sibír - nech si pripomenú staré dobré časy v gulagoch, príp. nech navštívia supermarkety Severnej Kórey, či ich detské domovy - nech si občerstvia pamäť)
P.S. A Miki si zasa myslí, že vyhral. Zasa je mimo. Zasa sa nevidí. Asi sa stále vidí ako premiér. Uberá energiu a efekt tomu, čo by sa konečne mohlo spojenými silami naštartovať. Nech sa konečne môžeme opäť rozčuľovať nad sofistikovanejšími problémami - hodnými (vyspelého) európskeho, demkratického národa.
