Nebol zaradený ani do obľúbeného povinného čítania, ku ktorému som, na rozdiel od väčšiny spolužiakov a spolužiačok, mala vcelku pozitívny vzťah. Knihy - to bolo vždy moje!
Jeho - knihy - sa povinne nečítali. Vllastne sa čítať nesmeli. Nebol zaradený do Výberu - smoliar jeden!
Viem si predstaviť, že na takom gymnáziu by som ho bola bývala hltala. Ale nedalo sa. Nebolo z čoho - hltať (ho). Vtedajší komunistický minister - Miroslav, vraj básnik-génius, s dušou a hlavou normalizovaného a neskôr aj normalizujúceho boľševika to na drzovku, komentoval slovami: Rozobrali sa! (Tatarkove knihy). Zabudol dodať, že o dotlači sa napriek deklarovanému socialistickému blahobytu neuvažuje.
Nuž, veď iste, že sa rozobrali - tie, ktoré sa rozobrať stihli, že! A rozobraté ich v mnohých rodinách starostlivo schovávali a uchovávali ako jednu z mála spomienok na časy (ne)dávno minulé, keď sa napr. také knihy aspoň chvíľu schovávať a tajne prechovávať nemuseli. Naopak, vydávalo a tlačilo sa o sto šesť. A nielen to - čo bolo z milosti moci - publikovať dovolené!
Všetky stopy po Tatarkovi boli starostlivo zahladené. Fyzické, aj tie v spomienkach. Niektorí si pamäť deletovalil radšej sami a dobrovoľne. Pre istotu. Akoby sa báli, že chytia nejakú nebezpečnú chorobu. Žeby jeho chorobu?, na ktorú sa, veru, aj zomiera.
Na vylúčenie, osamelosť, odvrátené pohľady na ulici, izoláciu a depresiu z nich plynúcu sa naozaj zomiera!
Neexistoval. Ani som netušila, že kdesi vedľa mňa v jedej krajine žije človek, o ktorého knihy by som s určitosťou bola bývala mala záujem. A on by o to bol stál tiež!
Vedel, že o ňom nemám ani potuchy. V roku 1980, v jednom rozhovore povedal: "Som odrezaný od sveta. Pre svojich čitateľov už neexistujem. Neexistujem už pre nikoho. Existujem už len pre políciu. ... Tí, ktorí dnes majú menej ako tridsať rokov, už moje knihy nepoznajú. .... Zo všetkých knižníc ich vyradili, okrem univerzitnej."
V mojom meste (vtedy) univerzitná knižnica nebola.
_________________________________________________
Často som o ňom počúvala a čítala úvahy a spomienky našich intelektuálov - sem-tam aj (pre nás literárne neštudovaných) vskutku ťažko lúštiteľné konštrukty, na aké je, najmä taký Peťko Zajac hotový maniak.
Začal ma priťahovať. Dominik, nie Peter. Priťahoval ma ako človek, fenomén, živel.
Chcela som vidieť a spoznať ten prírodný úkaz - ako sa dá žiť a najmä ustáť to, čo je pre mňa v živote absolútne zásadné: radikálna vnútorná sloboda a schopnosť (radikálne) zostať samým sebou. Za každých (politických či životných) okolností.
V niektorých krajinách z toho až taký hysterický problém nerobia - dokonca sú tieto schopnosti u občanov vítané, či vo výchove preferované a pestované. Nie sú to, však, krajiny, ktoré sa dlhé roky kamarátili na život a neskôr najmä na smrť, s hybridom zvaným ZSSR.
Akí sme rozdielni - hotový Babylon!
Chcela som vedieť a vidieť, ako sa radikálne a do bodky napĺňa zmysel prvého prikázania: hľadanie a nachádzanie samého seba, svojej najhlbšej podstaty, svojho skutočného a pravého Ja, miesta v sebe, v ktorom sa nachádzame v hlbokom súlade sami so sebou, v ktorom sa dokážeme prijímať takí akí sme, kde si dokážeme odpustiť svoje nedokonalosti, slabosti, kde nemáme potrebu neustále vyhovovať (neprimeraným) nárokom iných. Miesta, z ktorého vyviera výlučne nám vlastná originalita a tvorivosť nielen v profesnom zmysle slova, ale originalita a tvorivosť žiť svoj život len sebe vlastným spôsobom. Miesta, v ktorom nachádzame (obraz) Boha v nás - ako hovorí Ansem Grún.
Chcela som vedieť, aká cena sa platí za takéto naplnenie zmyslu prvého prikázania.
Sú krajiny, kde sa spomínaný životný prístup oceňuje a sú krajiny, kde sa za takýto životný prístup platí cena strašná, aj tá najvyššia. V mene tzv. vyšších ideálov je tento životný prístup nežiadúci, nehrá do karát mocichtivým, narcistickým jedincom s nespracovaným a neuvedomeným komplexom menejcennosti. Vyšším ideálom pritom môže byť čokoľvek - napríklad aj boh. Malicherný, rozmaznaný, narcistický boh, preťažujúci ľudí nárokmi na nich kladenými. Nárokmi na "morálnosť", "čistotu", "svätosť", "dokonalosť" - takmer ako niektorý rodič.
Vyšším ideálom môže byť aj tzv. verejné blaho, či sociálny štát, záujmy národa, alebo hrozba - napr. maďarská, budovanie ľudovodemokratického režimu, bezpečnosť štátu, dobré meno republiky,"čistota" jazyka alebo záchrana sociálnej poisťovne. Čokoľvek sa dá povýšiť nad slobodu jednotlivca - stačí si to dobre "vyargumentovať". Trošku pošermovať slovami, ktoré sa po tisíročiach kamuflovania stali najmä nástrojom, ako efektívne pravdu zakryť, nie ju vynášať von ako spôsob (vnútorného) oslobodenia každého z nás. (Stále je neatraktívna - pravda. Stále sa na nej nedá postaviť - aj materiálne - blahobytný život. Naozaj? Spýtajte sa Mira Šatana!)
Cenu, ktorú zaplatil on sám, vidím vpísanú do každej hlbokej vrásky na jeho tvári. Vidím ju v krehkosti, jeho útleho, chudučkého, šľachovitého tela - svedka ich snahy úplne zmariť jeho život zabitím jeho duše - izoláciou, samotou, nemožnosťou tvoriť, publikovať, nemožnosťou odísť z krajiny, ktorá mu toto všetko pôsobila, depresiou, pochovaním za živa.
Jeho - neblahobyt odrážajúce - telo sa stalo svedkom ich (hlavného) smrteľného hriechu - toho, ako pomaly, po kvapkách, ale vytrvalo zabíjali jeho dušu. Hriechu proti svätému duchu - človeka!*
_________________________________________________
Akú cenu platila väčina, ktorá nenašla silu a odvahu ísť jeho cestou, či aspoň mu zostať stáť po boku? Nesúdim nikoho, čítajúc slová taxikára z roku 1980 adresované francúzskemu žurnalistovi:
"Každodenný život? Museli by ste tu ostať jeden rok. Museli by ste tu pracovať, robiť nákupy, potom by ste sa presvedčili... Ľudia nie sú spokojní, ale nemôžu nič povedať. Nič sa tu nesmie povedať. Odbory sú pod kontrolou členov KSS a členovia KSS majú za úlohu práve zamedziť sťažnostiam. Myslím, že 80 percent, áno prinajmenej 80 percent ľudí je nespokojných s režimom, ale čo robiť? Musíme to znášať. Sú tu Rusi... Ovládať ľudí možno dvojakým spôsobom: cez ich osobný život a cez ich deti. Ak protestujete stratíte miesto a vaše deti nemajú budúcnosť. Sú prijímacie skúšky. Je to veľmi ľahké povedať, že vaše dieťa neuspelo... Po roku 1945 sme verili, mali sme ideál. Teraz už ničomu neveríme. Žijeme, to je všetko....."
Dieťa ako rukojemník - ako vždy použiteľná poistka, ak by sme sa neuvážene rozhodli zhodiť zo seba okovy. Alebo ... dieťa ako výhovorka či ospravedlnenie, prečo treba potrebu vnútornej slobody, či slobody konať - dobrovoľne vytesňovať. (Chápem.)
Čo na to hovoril on? - " Každý sa vyhovára na svoje deti. Každý je kôli svojim deťom zbabelý. Aj Kusý a Šimečka majú deti a jednako nerobia o nič menej, ako je spisovateľ povinný robiť. Intelektuáli robotníckeho a roľníckeho pôvodu majú príšerný strach, priam odpor k fyzickej práci. Sú presvedčení, že fyzická práca je čosi ponižujúce, čo prezrádza stratu spoločenského postavenia....
... Títo dvaja (Šimečka, Kusý) podpísali Chartu podobne ako ja, sme v tomto meste jediní aj s jedným českým kňazom. Ten Šimečka je obdivuhodný človek. Pracuje ako traktorista a žije usporiadaným životom so svojou ženou a svojimi chlapcami. Je vzorom občana a spisovateľa. Takisto ako Kusý."
____________________________________________
Dostal ma - všetkým tým, čo som si o ňom mohla prečítať:
Tým, o čo sa usiloval "Viete, ja by som chcel, aby táto krajina spievala, aby mala svoj vnútorný "ordeau", "řád", kde by ste na určitom pevnom mieste našli harmonického, pekného človeka." ... aké smiešne, naivné túžby - dodali by mnohí diskutéri.
Dostal ma tým, ako vďaka svojej vnútornej slobode, za ktorú zaplatil cenu najvyššiu, dokonale rozumel nám všetkým, našej všednosti. Dokonale diagnnostikoval režim a nás v ňom. Tak nám dovidel až pod kožu - plne (bolestne) prítomný v našej realite, mimo ostatných - viac či menej racionalizujúcich (si).
A dostal ma aj niečím tak banálnym, k čomu sa väčšina nedopracuje za celý svoj život: ".... (už) nič nie je sväté, ani božské. Viete, som pôvodom dedinčan, sedliak, pracoval som na poli, choval som zvieratá. Ak človek chová zvieratá, nadobudne k nim vzťah. Človek potom, pravda, cíti zodpovednosť či za psa, alebo za koňa... Zviera má v sebe čosi božské."
Dostal ma úplne. Pochopila som - toto je môj človek!
A tak - novovydané Prútené kreslá ležia už doma - i keď zatiaľ len v igelitke z Artfóra, položené vedľa skrine.
_________________________________________
Zmŕtvychvstania svojho mena a svojej tvorby sa Dominik Tatarka už nedožil. Zomrel 10. mája 1989 - pol roka pred Novembrom!
Musel sakra vedieť čo robí, keď mu toto vyviedol!
(alebo sme mu to vyviedlil my?)
* pozn.: hriech proti Duchu svätému - v katolíckej viere považovaný za hlavný smrteľný hriech: "Všetko Vám bude odpustené, ale hriech proti Duchu svätému Vám odpustený nebude!" (Nový Zákon)
Zdroj: Ešte s vami pobudnúť. Spomínanie na Dominika Tatarku.
