V predvečer Sviatku práce (vo štvrtok) sme sa vybrali zaplávať si do neďalekého hotelového bazénu. Bolo niečo po ôsmej večer. Chodievame zhruba tak dve hodiny pred záverečnou, najmä preto, že tak ľahšie ustrážime čas a zbytočne nepreplácame za ďalšie načaté polhodiny. Tesne pred desiatou nám vždy vypnú svetlá a vírivky a to je jasný signál, že končíme a máme padať domov - aj zamestnanci sú len ľudia a o chvíľu im idú posledné busy.
Z vody sme sa neponáhľali. Nebolo kam a ani prečo. Na druhý deň nás čakal krásny, jarný a najmä nekonečne voľný deň, 1.máj - Sviatok práce!
Bolo fajn, môcť sa v bazéne čvachtať až do desiatej, o pol jedenástej v noci sa bez výčitiek svedomia dotrepať domov, po výdaji energie ešte rýchlo čosi malé zjesť, uložiť syna, a v pohode si sadnúť k notebooku - trošku posurfovať a kde tu prispieť do diskusie na blogu. Užívala som si tento dlhý, zámerne natiahnutý večer, keď sa snažím dohnať a vychutnať to, čo mi cez pracovný týždeň uniká. Mohla som si dovoliť ponocovať - vedela som, že ráno o šiestej či siedmej hodine ma nebude duriť z postele žiadna dychovka, navodzujúc tú správnu, hromadne - oslavnú atmosféru.
Rezká, radostná pieseň práce dlhé roky, skoro ráno v tento deň, vysielala každému (školákovi, pracovníkovi či príživníkovi) jasný signál: Budíček, vstávať! A, Marš na pľac! Radovať sa a oslavovať!
Neostávalo nič iné, ako pretrieť ospalé oči, malátne vstať a .... isť sa radovať. Z úspechov všetkých pracujúcich.
V sprievode sme to (takmer) vždy zahrali dokonale: hlasná, hovadská radosť z úspechov ľudí práce vládla všade naokolo. Sila hlasu začala robotníkom a pracujúcej inteligencii dochádzať až tak ku koncu tejto slávnej éry, keď už to začínala byť riadna každoročná nuda a s ohľadom na úspechy - aj riadny trapas.
1.máj - tento rok:
Z postele som sa vytrepala o desiatej ráno. Syn vstával asi pol hodinu predo mnou, našla som ho v kuchyni pozerať rozprávkové DVD. Manžel oslavoval prácou - vyfasoval rannú službu s nástupom o 7.00 a.m.
Ale my (ja a moje dieťa), sme mali pred sebou deň výlučne podľa našich predstáv!
Žiadna ranná rýchlovka - navliekanie zväzáckej košele a kravaty, rýchly beh do školy pre transparenty a nadrozmerné portréty zosnulých lídrov, či priblblé mávatká. Žiadna účasť v idiotskom sprievode a žiadne tupé a stádovité vykrikovanie hesiel typu: Nech žije Lenin! Nech žije Marx a Engels! (Stalin sa v mojom čase už nenosil. Bol definitely out - ako hovorí Perla v SpongeBob Schwammkopf.)
Človek neznalý geopolitických súvislostí, by sa bol mohol mylne domnievať, že išlo o náboženskú procesiu zameranú na vyvolávanie duchov.
Nie, nič také! Žiaden dobrovoľne akceptovaný nanútený program nás nečakal.
Už dvadsať rokov si v tento deň robím čo chcem, kde chcem, ako chcem. Idem kam sa mi zažiada a s kým chcem.
Napríklad so synom a s naším morským prasiatkom na lúku, či do prírody a tam si môžem vykrikovať čo mi napadne a koľko mi hrdlo ráči (pokiaľ, samozrejme, neruším iných: ľudí a lesnú zver). Možností je neúrekom. V slobodnej krajine môže byť repertoár (výkrikov) naozaj široký a pestrý. Nemusím sa nutne viazať len na "Nech žije KSČ!". Pokojne si môžem zakričať aj "Nech ide do paroma - celá KSČ aj s KSS!" ....... a iné, psychohygienické, heslá.
_____________________________________________________________________________
Tento rok bol náš prvý májový deň naozaj príjemný.
Doobeda som využila voľno, ako mnohá zamestnaná matka, a zvolila som upratovanie, pranie, umývanie a čistenie, ale na poobede sme si nekompromisne naplánovali už len lážo - plážo!
Večer, po ôsmej, opäť sme sa vybrali plávať. Cestou k bazénu míňajúc Veterinárnu kliniku, zvyčajne otvorenú a osvetlenú non stop, tentoraz mimoriadne celú ponrenú do tmy (len reklamný nápis svietil) úplne mimovoľne konštatujeme: Tak tu dneska fakt skapal pes!
No čo vám poviem - jednoducho, prvý máj!
