Problém bol akurát s tým chutným koláčikom. Žiaden sme doma nemali. Pomohli sme si návštevou v obchode. Vzali sme, u nás doma osvedčenú, chutnú, mäkkú bábovku, dobre zabalenú - ako stvorenú do nepriaznivého štrajkového počasia.
K štrajkujúcim kamionistom to z domu nemáme ďaleko. Od Zimného štadióna rovnou čiarou, pár zastávok trolejbusom. Kúsok sme sa odviezli, kúsok sme sa prešli. Chcela som syna pomaličky pripraviť na to množstvo kamiónov. Tušila som, že pre neho to bude najmä zaujímavá atrakcia.
"Mami, veď oni zablokovali cestu z našej školy!.... prekvapene zhíkne dieťa pri pohľade na tri úplne plné pruhy vozovky, ktorou sa každý deň vraciame zo školy. Okamžite veselo dodáva: "Škoda, že nezablokovali aj druhú stranu, ktorou chodíme do školy!" Smejeme sa.
Mimochodom, zablokovaná je práve tá cesta, pri ktorej býva môj Dusty. Písala som Vám, že vedľa jeho domu je trojprúdovka s hustou premávkou, po ktorej jazdia kamióny, na ktoré Dusty intenzívne vybrecháva. Dúfam, že to Dustinko v pohode zvládol a bol pokojný, keď videl, že veľké autá len stoja a nehýbu sa. (No povedzte, nie je ten svet maličký?!)
_____________________________
Najskôr sme sa pristavili pri postaršom pánovi s kovbojským širákom: "Dobrý deň, prišli sme Vám vyjadriť podporu, povzbudiť Vás a nesieme aj niečo malé pod zub!"
Zrejme zvyknutý na takéto návštevy, naviguje nás do "jedálenskej časti" štrajkovej kolóny s chlapskou výzvou: " ... a choďte sa ponúknuť aj s gulášom!"
Otáčame sa: "Ďakujeme, neprišli sme Vám uberať, prišli sme Vám pridať!", usmievame sa.
Odchádzame dozadu, cestou míňame dômyselné zariadenie, z ktorého sa parí, cítiť z neho pálené uhlie a vôňu gulášu.
Vzadu, pri "jedálenskom vozni" stretáme viaceré hlúčiky mužov a zopár žien. Zastavujeme sa a odovzdávame našu symbolickú drobnosť. Radosť z vyjadrenia podpory, z povzbudenia, z potrasenia rúk, z našej malej bábovky bola viditeľná a príjemná. Obojstranne príjemná!
Nedostávajú len oni. Dostávame aj my - a to doslovne. Ktorýsi z mužov berie otvorenú krabicu a s vervou ponúka syna s napolitánkami: "Vezmi si viac, jedna je málo!"
______________________________
Začíname krátku debatu. Hovoríme najmä o tom:
- že nie sme šašovia, aby si s nami politici robili, čo sa im zachce
- že politika je verejná služba, nie verejný dirigizmus
- že nie je pravda, čo narozprávali (naklamali) naši lokálni, bratislavskí sluhovia (rozumej politici), že obťažujú Bratislavčanov tým, že komplikujú dopravu. Nie je to pravda. Ľudia im držia palce, rozumejú tomu, o čo im ide.
- že im vyjadrili podporu aj ľudia cez blogy a diskusie na internete
- že (oni) vydržia, nechystajú sa cúvnuť
Tesne pred rozúčkou spomínam prianie môjho syna o tom, že je škoda, že nezablokovali aj opačný smer Rožňavskej, ktorým denne chodíme do školy.
Veselo odpovedajú: "Čo nie je, môže byť!"
Smiech, lúčime sa, odchádzame.
Bolo to fajn. Som rada, že sme to uroblili, že sme tam šli.
Pomaly kráčam so synom k autobusovej zastávke. Spokojný si vo vreckách odnáša dve Horalky a jednu Milu!
________________________________
Záver:
Pýtam sa: kde sú teraz zalezení všetci tí, ktorí zvyčajne majú plné ústa sociálnych žvástov, národných a kresťanských žvástov, žvástov o občanovi, o sociálnom blahu? Kde sú?
Ako to, že ich teraz nevidieť? Ako to, že ani raz neprišli týchto mužov vypočuť, stretnúť sa s nimi? Ako to, že im odopierajú osobné stretnutie? Toto je sociálne? Toto je o vzťahu k občanovi? Alebo títo muži nie sú občanmi Slovenska?
Teraz, keď ide do tuhého, keď sa prejavujú výsledky, alebo skôr následky, ich "sociálneho" vládnutia, sú zalezení ako šváby. Tak, ako boli zalezení v Novembri ´89, keď hlavy povystrkaváli až keď bolo po.
Kde je Fico, Vážny, Mečiar, Slota, Belousovová a ich nekonečný záujem o občana?!
________________________________
P.S. Koľkí z vás si ešte stále myslia, že politika sa ich netýka?
