Ešte než zaznejú prvé tóny hymny, učiteľka mentorským tónom pokračuje: "Ja nechápem, do kedy vám to mám ešte pripomínať?! Hymna sa hráva každý pondelok už pomaly tri mesiace a vám stále nedochádza, že hymnu si uctievame v stoji?! Toto je vaše vlastenectvo?! Takýto je váš prejav vlastenectva?! Toto je váš postoj k vlasti? Nedokážete si ani len zapamätať, že v pondelok ráno si hneď nesadáme ale v stoji, pokojne čakáme na hymnu zo školského rozhlasu?!"
"Čo bude potom, až si naša vlasť vyžiada vaše skutočné nasadenie?!" - kladie rečnícku otázku.
Samo jej pondelkové pišťanie okolo hymny už pozná. Len čo učiteľka začne, okamžite vypína. Scénár už ovláda naspamäť - tak načo to počuvať zas a znova? Myšlienky sa mu pomaly kotúľajú preč. Pri prvých tónoch hymny sa na chvíľu vráti späť do triedy, ale, ako každý pondelok, aj dnes si myšlienky robia čo sa im zachce a znovu odlietajú.
Ak je Samo na nižšom stupni základnej školy rozmýšľa, či mu dnes Mikuláš už konečne vymení toho slabšieho rukového Pokémona za silnejšieho alebo aspoň za nejaké super enerdži. Do kelu, keby mu tak vymenil aspoň Gengara alebo Čarmandera - ale tých Miki nie a nie pustiť.....
Ak je Samo na vyššom stupni základnej školy, o Pokémonských kartách počas hymny už rozmýšľa jeho mladší brat o pár ročníkov nižšie. Samovi blúdia myšlienky k veľkej prestávke - k tomu, ako si s chalanmi tajne zafajčí na chalanskom záchode. Vzápätí sa ľaká - nie je si istý, či si ráno so sebou vzal tie dve cigarety, čo včera fotrovi potiahol z krabičky ....
"Sadnúť!" - prebúdza sa do reality.
Jasné, sadnúť. Obohratá platňa dohrala.
___________________________________
Vlastenectvu sa nedá naučiť!
A už vôbec nie vyprázdnenými rituálmi. Vyprázdnenými symbolmi, prázdnymi rečami!
Vlastenectvu nás nemôžu učiť prádzni ľudia! Ani nám ho nemôžu prikázať!
A nemôžu nám nadiktovať ani spôsob, akým sa vlastenectvu máme naučiť!
Každotýždenné hranie hymny bez kontextu, v krajine, kde neexistuje úcta k jednotlivcovi, k jeho právam, k jeho slobode je úplne vyprázdnený rituál, ktorý bude mať za následok len jediné - každý ho bude mať plné zuby!
Je to úplne vyprázdnený rituál, ktorý nám nadiktovali duchovne prázdne nádoby - omaľované, obielené, prázdne duchovné hroby!
____________________________________
Ale, keď už tak silou - mocou chceme učiť naše deti vlastenectvu, namiesto toho, aby sme im šli vlastným príkladom (vzťahuje sa to aj na politikov) - a zveľaďovali túto krajinu a samých seba v nej všetkými možnými spôsobmi a prostriedkami, prečo im v rámci vyučovania, pravidelne na hodinách napr. Náuky o vlasti nerozprávame zážitkovou formou príbehy našich veľkých? Našich významných, našich statočných, našich tvorivých, vynaliezavých, našich úspešných, našich inšpiratívnych, našich obetavých, našich pomáhajúcich? Nemáme ich málo!
Prečo napríklad na základnom stupni nerozprávame deťom príbehy o významných osobnostiach, o ich práci, vynálezoch, o tom, čo dôležité (nielen) pre Slovensko urobili? Prečo neprinášame ich príbehy aj ako príbehy obyčajných ľudí, ktorí môžu byť našim deťom pozitívnymi vzormi práve preto, že neboli bohmi, ale obyčajnými ľuďmi a napriek svojej obyčajnosti, nedokonalej a krehkej ľudskosti vykonali niečo dôležité, zmysluplné? Dávame našim deťom pravidelnú, zaujímavú inšpiráciu z domácich "zdrojov"?
Príbeh, iste viete, na základnom stupni oslovuje celú ľudskú bytosť. Ak je zaujímavo a pútavo rozprávaný. Ak učiteľ(ka) dáva do príbehu vlastný vklad, vlastný záujem, vie prečo vybrala deťom práve ten - ktorý príbeh, vie čo príbeh vybraného človeka v deťoch jej zverených oslovuje, s čím práve zápasia vo svojom veku, aké otázky si kladú - či je to odvaha, odbornosť alebo ľudský príklad.
Príbeh sa tak dostáva - a to na dlho - do pamäte dieťaťa (nadobúda charakter encyklopedickej vedomosti) práve preto, že je rozprávaný ako príbeh, pútavý príbeh a oslovuje aj a predovšetkým dušu dieťaťa, predstavivosť, fantáziu, túžbu. Významný človek môže byť predstavný aj s jeho ľudským príbehom - rodinným zázemím, známymi udalosťami z detstva, ktoré ho formovali a pod.
Na príbeh sa dá naviazať rozhovorom s deťmi, uvažovaním o motivácii o tom, prečo ten - ktorý z našich významných dokázal prekonať svoje hendikepy, svoje limity, čo ho viedlo vpred a čím nám môže byť vzorom pri prekonávaní našich hendikepov a limitov.
Vhodný výber je široký - od historických osobností, cez vynálezcov, spisovateľov, spisovateľky, cez letcov, účastníkov SNP, ľudí, ktorí pomáhal židom, disidentov, vedcov, lekárov až po našich hokejistov (na hokejistky si ešte musíme počkať).
Učiteľ môže byť kreatívny - nemusí pátrať len po "notoricky známych" osobnostiach, môže priniesť príklady statočnosti obyčajných ľudí z minulosti i súčasnosti - ľudí, ktorí iným zásadne pomohli, zachránili, zmenili život.
Môže priniesť úspešné a pozitívne príklady zo súčasnosti - príklady toho ako Slovensko pomáha cez ľudí a organizácie typu napr. Človek v ohrození - v oblastiach sveta, kde sú ľudia postihnutí prírodnou katastrofou, následkami vojny. Môže priniesť príbehy našich mladých lekárov, ktorí chodía do Afriky pomáhať a liečiť. Môže deťom sprostredkovať osobné stretnutia s týmito ľuďmi. Môže priniesť vysoko humánny príklad ľudí z Nota bene - ktorí pomáhajú bezdomovcom, môže priniesť príklady iných inšpiratívnych organizácií, ktoré sa snažia pozitívne zmeniť život opusteným starým ľuďom, opusteným deťom, týraným deťom, opusteným a týraným zvieratám a pod.
Na vyšších stupňoch základnej školy, na strednej škole sa toto všetko dá robiť projektovou formou, investigatívnou formou - keď si žiaci - študenti sami budú vyhľadávať príklady a príbehy takýchto ľudí a organizácií v minulosti i dnes. Na strednej škole sa dá zájsť aj do hlbších vôd - mladým sa môže sprostredkovať moderné slovenské umenie, dá sa o ňom diskutovať, dá sa hovoriť o feminizme - o tom, čo sa robí pre týrané deti, ženy (mužov), kto to robí. Dá sa hovoriť o dielach napr. starších slovenských autoriek (aj) z hľadiska feminizmu, ktorý tam prítomný bol. Dá sa hovoriť viac o ochrane prírody, o tom, akí ľudia a prečo sa dnes na Slovensku zasadzujú proti rasizmu, aké dôležité projekty urobilí mnohí pre riešenie tzv. rómskeho problému - priamo v teréne, nie v teoretickej oblasti.
Dajú sa hľadať príbehy úspešného a etického podnikania - tiež v minulosti i dnes.
Dá sa .....
..... asi tak, ako keď Martin a Zora Bútorovci prišli plniť svoju misiu na Slovenské veľvyslanectvo do Washingtonu a väčšinu (povedzme, nie všetky) krojované bábiky v interiéri vymenili za diela súčasných slovenských umelcov. Starší zahraniční Slováci z toho boli najskôr mierne paf, ale neskôr pochoplili - že Slovensko nemá (už) len podobu krojovaných bábik!
A popri tom všetkom si môžeme, povedzme, tak raz, dvakrát do roka zahrať napríklad aj hymnu. Príležitosť sa určite nájde! Myslím, že to nám a našim deťom postačí až-až!
P.S. Mám taký zvláštny, vtieravo - nutkavý pocit, že školské osnovy by mali mať hlavu a pätu.
A medzi nimi aj užitočný a zmysluplný obsah!
