Príbeh prvý
Sophia Magdalena Scholl (Nemecko 1943)
Spolu so svojím bratom Hansom porušovala pomätené fašistické zákony zámerne, vedome a nenásilne.
V rokoch 1941-1943 bola členkou študentskej protifašistickej organizácie Weisse Rose, ktorá formou letákov upozorňovala nemecké obyvateľstvo na zvrátenosť a nespravodlivosť fašistickej vojny - nielen voči národom, ktoré Nemecko napadlo, okupovalo, ale aj voči samotným obyvateľom Nemecka, ktorých Hitler, s úsmevom a ľahkosťou jemu vlastnou, posielal na front zomierať.
Upozorňovali na vysokú cenu, akú Nemecko za túto pomýlenú vojnu po bitke pri Stalingrade zaplatilo a akú zaplatí, ak s vojnovým ťažením neprestane. Predpovedali Nemecku fatálnu porážku. A to sa mnohým mocichtivým, narcistickým jedincom tých čias nepočúvalo dobre.
Najskôr vyzývali nemecké obyvateľstvo k pasívnemu odporu voči Hitlerovmu režimu a národnosocialistickej diktatúre a neskôr aj k zvrhnutiu vlády. Tvrdili, že vinu za bezprávie a násilie nesie aj ten, kto mlčí, kto sa proti nemu aktívne nepostaví. Z letákov kričali: "Sme vaše zlé svedomie!" - alebo možno aj Sme vaše nevedomie!
Jasne pomenúvali zločiny fašitstického režimu. Otvorene hovorili, že Hitler klame, zavádza: "keď rozpráva o mieri, myslí tým vojnu", "keď používa meno Všemohúceho, myslí tým sily zla". Pýtali sa, kto spočíta mŕtvych na frontoch "Hitler, alebo Goebels?".
Letáky nechávali na verejné miestach, parkoviskách, v telefónnych búdkach, distribuovali ich do viacerých nemeckých miest. Sophie Scholl a jej brat sa dostali do rúk gestapa po tom, ako porušovaním zákona vo februári 1943 distribuovali protifašistické letáky po chodbách Mníchovskej Univerzity.
Počas nasledujúcich štyroch dní boli spolu s autorom letákov, študentom s otcom malých detí Christophom Probstom, v súlade s vtedajšími zákomi vypočúvaní, súdení, odsúdení a popravení pod gilotínou.
Za nenásilný protest. Za písané slovo. Za odlišný postoj.
Spohie mala vtedy 21 rokov, jej brat Hans o tri viac.
Úplne bezvýznamní študenti, ich letáky, ich písané slovo, boli pre bucúcich pánov sveta tak nebezpeční, tak sa ich báli, že ich potrebovali zniesť zo sveta čo najskôr. Koľký strach pred takými nímandmi - až sa človek začuduje, ako sa sebaistí potenicálni páni sveta dokážu báť?!
Popravili ich na štvrtý(!) deń po zadržaní. Nebola dodržaná aní zákonná lehota deväťdesiatich dní od vynesenia rozsudku do jeho vykonania. Súdení a popravení boli v jeden deň! Tak sa vládna moc ponáhľala.
Ostatní členovia Wesse Rose, prevažne mladí vysokoškolskí študenti, porušovatelia vtedajších zákonov, boli pochytaní a zlikvidovaní rovnakým spôsobom ako Sophie Sholl, jej brat a Christoph Probst. Popravili ich obesením alebo pod gilotínou.
V povojnovej histórii Nemecka, v procese vyrovnávania sa nemeckej spoločnosti s tým, čo Nemecko počas 2.svetovej vojny napáchalo, patrili Sophie Scholl a ostatní členovia skupiny Weisse Rose k tým nemnohým záchytným bodom, o ktoré sa Nemecko tak zúfalo potrebovalo oprieť, na jeho ceste k znovu nadobudnutiu vlastnej dôstojnosti, sebaúcty a akej-takej ľudskej tváre.
Osobná sekretárka Adolfa Hitlera, Traudl Junge, ktorá ako 22 ročná prišla pracovať do hlavného stanu hovorí: "Samozrejme bolo hrozné, čo sme sa po Norimberskom procese dozvedeli, všetky tie hrozné veci, milióny zavraždených ľudí - židia, inak zmýšľajúci ľudia, ľudia iných rás, ale do spojitosti s mojou minulosťou som si to nedávala. Nepociťovala som to ako osobnú vinu. Nič som o tom nevedela. Nič som nevedela o rozsahu tých hrôz.
Ale jedného dňa - a tu sa jej hlas začína lámať - som šla okolo pamätnej tabule venovanej Sophie Scholl na Franz-Josef Strasse a vtedy som si všimla, že bola môj ročník, moja rovesníčka, a že presne v tom roku, kedy som ja prišla k Hitlerovi, bola ona popravená.
A až v tom momente som cítila, že to vlastne nie je žiadne ospravedlnenie, že človek bol mladý a hlúpy, ale že aj vtedy si človek tie veci mohol zistiť."
Traudl Junge zomrela len nedávno - v roku 2002 v Mníchove. Sophie Scholl prežila o 59 rokov.
________________________________
Martin Bútora, náš nezvoliteľný intelektuál, počas jeho (neúspešnej) predzidentskej kampane povedal: "Pred nami boli iní, ktorí priniesli iné (zásadné) obete."
A tak by sme si možno mohli položiť otázku: "Čo zostalo nám?"
Aké administratívne prekážky?
Lebo, priatelia, nám už zostali naozaj len administratívne prekážky - a ešte aj tie sú často nad naše sily!
Foto:
1.) Sophie, jej brat Hans a Christoph Probst
2.) Sophie Scholl
3.) Traudl Junge - r. 1945
4.) Traudl Junge - r. 2002
5.) Pamätník na námestí súrodencov Schollových v Mníchove - v podobe rozsypaných letákov na zemi
detail:
Viac info na:
