Popri dopravných komunikáciách sa vyrojili nové bilboardy. Modré. Vraj, strana si pamätá - to či ono. Fajn, že si pamätá. Z trolejbusu som to všetko ani nestihla prečítať. Je toho dosť - čo by si SDKÚ mala pamätať a čo by mala poznať.
Nie je to prvý prípad v histórii našej mladej Slovenskej republiky, keď sa na vysvetlenie nevysvetliteľného používajú bilboardy (či celé strany hlavných denníkov).
Ivan Mikloš, kedysi naša pravicová hviezda, nádej nášho pravicového neba, pre mnohých vysnívaný adept na premiérske kreslo, v nedávnom rozhovore pre SME povedal, že - áno, strana nevie od koho dostala pôžičku 15 miliónov korún. Hm.
Po takýchto slovách (politika) som dôvod na dočítanie rozhovoru už nevidela. Všetko bolo povedané. Nedočítala som. Akú váhu by mali jeho ostatné slová? Akú váhu by mali slová politika strany, ktorá (toto) nepozná, pozná to len jeden či dvaja jej členovia? Komické!
Čo-to o financiách viem. (Nie) jedno finančné oddelnie som už na nohy postavila. Viem, čo znamená pôžička, jej záznam v účtovníctve, jej numerické príslušenstvo, jej dokladové ukotvenie vo firme. Viem to veľmi dobre, preto som onen rozhovor už dočítať nemohla. Neschopnosťou identifikovať* bolo pre mňa povedané veľa!
______________________________
Nedávno napísal Marián Leško, že keby Mikuláš Dzurinda teraz, pred voľbami, odstúpil z kresla predsedu SDKÚ a jej volebného lídra, strana by stratila sebaúctu. Tiež - hm! Akoby základným predpokladom skutočnej sebaúcty nebola sebareflexia! Bez skutočnej, hlbokej a pravdivej sebareflexie nemôžeme hovoriť o sebaúcte. Môžeme hovoriť len o tvrdohlavosti, o narcizme, ktorý skutočnú sebaúctu vylučuje. Je spojený najmä so sebaobdivom!
Predstavte si človeka, ktorý má problém. Je napríklad nezamestaný. Už dlho si hľadá prácu, ale na pracovnom trhu akosi nie a nie preraziť. Nikto ho nechce. Preferencie potenciálnych zamestnávateľov v jeho prípade nerastú. Odmietavé reakcie po pohovoroch sa stali pravidlom.
Personálni konzultanti mu radia, aby si zvýšil kvalifikáciu, prekvalifikoval sa, aby sa doučil cudzí jazyk, zlepšil svoje počítačové zručnosti a pod. Ale on (náš človek) si stále myslí, že netreba. Že napokon predsa len nejaký ten džob nájde. A tak tvrdohlavo, bez zmeny svojho vedomostného profilu, bez nadobudnutia nových zručností či schopností, bez reálneho zhodnotenia svojich silných a slabých stránok a jeho skutočných šancí na pracovnom trhu chodí na pohovory ďalej. Ďalej hľadá a ďalej nič nenachádza.
Môj obľúbený americký spisovateľ, terapeut a psychiater v jednej osobe, Morgan Scott Peck, by na takéto správanie možno povedal, že ide o poruchu osobnosti, ktorá sa v ľahších formách dá odstrániť príjemnou psychoterapiou. Jej predpokladom je uvedomenie si problému a túžba riešiť nekomfortnú životnú situáciu.
Ak v prípade človeka - jednotlivca hovoríme o poruche osobnosti, myslíte si, že v prípade politickej strany by sme mohli hovoriť o poruche strany?
A ako pristúpiť k terapii tohto druhu poruchy? Malo by ísť o terapiu len vedenia strany alebo nebodaj o terapiu celej členskej základne?
_____________________________________
Je zaujímavé sledovať toto volebné obdobie, ako SDKÚ stále ďalej "chodí na pohovory" a stále ju "nikto nechce". Stále jej - strane-stvoriteľke stredoeurópskeho tigra, preferencie nestúpajú.
A že vraj politika nie je o morálke. Preferencie pravicových voličov na Slovensku, najmä vo vzťahu k SDKÚ, podľa mňa, jasne ukazujú opak. Nie, politika je o morálke a je nemálo (pravicových) voličov, ktorí naďalej chcú, aby o morálke aj bola!
Čo robil pán Dzurinda posledné štyri roky? Ako prebehla jeho vlastná sebareflexia po prehratých voľbách? Aké závery sám pre seba z prehratých volieb vyvodil? Také, že členov, žiadajúcich zmenu na predsedníckom poste SDKÚ zo strany vyrazil?
Bolo komické dívať sa na to, ako si volebné úspechy Ivety Radičovej a Pavla Frešša spájal s úspechom SDKÚ. Ich volebné úspechy boli predsa o niečom úplne inom ako o SDKÚ!
Nedávno upozorňoval na absenciu morálnych autorít na Slovensku. Škoda, že sa ňou sám nestal. Technicky mal na to absolútne výnimočné a unikátne podmienky.
A čo pán Mikloš?
Posledné štyri roky preblogoval. Akosi sa mi to zdá málo - na pravicovú hviezdu. Orientácia najmä na blogovanie patrí predsa nám, bezvýznamným, ktorí máme práve len ten svoj vlastný hlas a vlastný blog.
A Iveta Radičová?
Kam sa stratila tá výrazná, priebojná, neústupná žena-osobnosť, akú som poznala z tretieho sektora? Kam sa stratilo to Niečo, o čom v roku 2001 na prezentácii Súhrnnej správy o stave spoločnosti z dielne IVO, hovoril Stano Radič, keď mal na mysli svoju manželku, ako o Niečom nespútanom, čo má doma?
Už zmenila dokonca aj názor na interrupcie. Už nesúhlasí! Už nehovorí ani o rešpekte pred "tajomstvom" života toho druhého. Už len nesúhlasí. Určite to má z vlastnej hlavy. Kam sa stratil jej dynamizmus, jej vlastný názor a schopnosť tvrdohlavo si ho presadzovať?
Nepoddajná žienka domáca sa zmenila na poslušnú a submisívnu žienku politikú. Fakt škoda!
____________________________________
Sebareflexia a sebaúcta v podaní SDKÚ má pokrivenú podobu. Vlastne neexistuje. Ani sebareflexia ani sebaúcta. SDKÚ nemá potrebu skutočnej sebareflexie. Má sa dosť "rado" na to, aby skutočnú a hlbokú sebareflexiu odmietalo.
Príčiny neschopnosti naliať si čistého vína nepoznám. Môžem sa len veľmi teoreticky, špekulatívne pýtať, či sú už tak zabezpečení, že majú pocit, že žiadnu sebareflexiu nepotrebujú.
Rado Baťo napísal niečo v tom zmysle, že na rozdiel od ľavicových voličov, pravicoví voliči pravicovým politikom neodpúšťajú, sú na nich prísni.
Myslím, že tak je to správne! (a príklad by si z toho mali brať aj voliči ľavicoví!)
Ale k tomu všetkému sa pýtam, či si môžeme dovoliť premrhať potenciál takých ľudí, ako je napríklad Eugen Jurzyca?!
* slová nepamätá som nahradila slovami: nepozná, neidentifikuje, aby doslovne interpretovali postoje SDKÚ k spornej pôžičke
