Nazýva sa to sebereflexia. Jednotlivca, národa, spoločnosti, komunity, firmy, organizácie, školy či cirkvi. Čohokoľvek, kohokoľvek, akéhokoľvek.
_________________________________________________________________________
Mám kamarádku Janet - američanku vydatú za originál Slováka. Žije na Slovensku už 18 rokov. S manželom majú dve skvelé slovensko-americké, či americko-slovenské deti.
Janet je vyslovene podnikavý, veľmi slobodomyseľný duch. Patrí k typom, ktoré riešenia hľadajú, a ktorí súčasne vedia, že hľadať riešenia vôbec nie je jednoduché (ale mimoriadne zaujímavé - na to nezabúdajme!). Málokedy som ju videla nad niečím frfľať, o lamentovani ani nehovoriac. Primárne vždy rozmýšľa spôsobom Ako na to? Ak sa náhodou niekedy sťažovala, bolo to len v súvislosti s našou (Ťapákovskou) mentalitou, ktorú doteraz celkom nepochopila.
Stále sa čuduje ako je možné to či to, ako je možné, že dokážeme ako národ znášať a tolerovať to či ono, ako to, že sme v mnohom takí pasívni. Jednoducho čuduje sa, ako je TO vôbec možné. Hovorí, že spočiatku myslela, že TO, čomu sa tak úprimne čuduje, sú len prechodné javy, ale po osemnástich rokoch strávených na Slovensku vie, že to, žiaľ, prechodné nie je, že je to zrejme veľmí trvalé a ak to aj prechodné je, tak ten prechod akoby nemal konca.
No, osemnásť rokov je iste dosť na to, aby sa dalo očakávať, že národ sa kvalitatívne posunie ďalej - ale vidiac, ako sme sínusoidne zasa spadli do (mentálneho) suterénu, začne vám to značne nahlodávať nádej.
Ak náhodou v rozhovore s Janet narazíme na túto tému, naše rozprávanie sa odvíja asi tak, že Janet sa úprimne, krútiac hlavou, čuduje a ja sa jej myšlienkovo namáhajúc a ad hoc rozvažujúc snažím vysvetliť, ako to teda skutočne je, kde to má korene, sama za seba odhadujem ako asi dlho to ešte môže trvať a či vôbec vidím víziu - čiže svetlo - na konci tunela, alebo skôr tunelovania tejto krajiny.
_________________________________________________________________________
Druhý prázdninový pondelok poobede: s Janet vezieme deti z denného divadelného tábora domov. Dážď, opäť rozkopané letné ulice Bratislavy, totálny dopravný kolaps. V zápche sa posúvame krokom. Na cestu z mesta k Zimáku potrebujeme takmer hodinu. Cesta ubieha pomaly, deti podriemkávajú na zadnom sedadle, máme čas kecať.
Prechádzame po úplne upchatej Vajnorskej - pri Poluse nás opäť obrali o jeden (rozkopaný) jazdný pruh. Zabáčame na Bajkalskú, slimačím tempom míňame Tri veže. Aj tu je vozovka rozkopaná. Viac stojíme ako sa hýbeme.
Janet s pohľadom upretým na rozkopané okolie kladie otázku: "A tu sa prečo zasa kope? Veď tu kopali len nedávno?!"
Mlčím.
Neviem, ani len netuším prečo ZASA. Existuje síce jedna všeobecná odpoveď, ale s tou sa von neponáhľam - leto. V lete sa kope v Bratislave vždy.
Janet - viac pre seba, pod (svoj) nos, ako pre mňa nahlas, ďalej frfle: "Ten Ďurkovský, ten sa o ľudí vôbec nezaujíma. Toho ľudia vôbec nezaujímajú!"
Začínam mudrovať:
"Pozri sa, Janet, u nás, keď niekto dostane verejnú funkciu, myslí si, že sa stáva šéfom, riaditeľom. On bude udávať pravidlá našej spoločenskej hry.
Starosta dediny si myslí, že sa stal riaditeľom dediny. Primátor mesta si myslí, že sa stal riaditeľom mesta, premiér si myslí, že je riaditeľom krajiny."
Takmer každý z týchto pánov si myslí, že on bude určovať, diktovať čo sa má a ako, čo sa bude či nebude robiť, on bude rozhodovať, on bude pískať a my podľa toho budeme tancovať. Tento fatálny omyl - tu žijeme už šesťdesiat rokov! Pre nás občanov - fatálny, samozrejme!
Chlapci úplne zabudli a povedzme si to rovno - nevedia, nikdy nevedeli, že voľbou do verejných funkcií sa stávajú tými, ktorí slúžia tzv. verejnému blahu, čo si ale nezamieňajme za tzv. sociálny raj, kde sa má tzv. bohatým brať a dávať tzv. chudobným, a tak oslabovať spoločenské vedomie, že zodpovednosť za samého seba nesie v prvom rade človek sám.
Že principiálne nikomu nemá kryť chrbát žiaden sociálny štát, pretože štát (teda my všetci, nie úradníci, ministri, či premiér) má byť sociálny k tým, ktorí najmä nie vlastnou vinou sú hendikepovaní, dostali sa do životných ťažkostí, ktorí sú naozaj chudobní, vytlačení na okraj spoločnosti, ktorí potrebujú pomoc, aby sa pozviechali a mohli dôstojne žiť - teda podľa svojich obmedzených možností opäť vziať zodpovednosť do vlastných (aj keď hendikepovaných) rúk.
A má byť sociálny aj k tým, ktorí si svoje životy pokašľali sami, ale chcú vstať, byť aktívni a k tomu potrebujú pomoc.
Nám ostatným, ktorých sa (náhodou) uvedené hendikepy netýkajú, nezostáva nič iné, ako (opakovane) pohnúť hlavou a zadkom a pritom vyžadovať od našich chlapcov nastavenie férových pravidiel našej spoločenskej hry.
Našich chlapcov nikto nenaučil, že byť vo verejných funkciách znamená mať víziu - nie vlastniť televíziu! Víziu toho, ako sa má v praxi uskutočňovať predstava verejného blaha - čiže manažment statkov, ktoré potrebujeme a majú slúžiť nám všetkým, ale nie sú napr. finančne atraktívne pre súkromný sektor.
Mať víziu to nie je len tak. Mám na mysli víziu, ktorá v prípade verejných funkcionárov nutne musí prekračovať hranice blahobytu ich vlastných rodín.
Znamená to najmä mať silnú túžbu, intenzívne túžiť! Túžiť, zmeniť (verejné) veci k lepšiemu, k efektívnejšiemu. Taký minister spravodlivosti by mal mať napríklad silnú túžbu po spravodlivosti, po tom, aby zlo bolo potrestané a dobro zvíťazilo. Presne tak, ako sme sa o tom učili už v škôlkach - ako nám správne pripomenul R. Fulgham. Ak taktúto túžbu minister spravodlivosti nemá, nestojí za nič!
Znamená to mať na mysli blaho materiálne ale aj duchovné - aj pre iných ľudí, ako sú tí, ktorí tvoria rodinu verejného funcionára. Pričom duchovné blaho znamená aj neučiť ľudí závislosti na tzv. sociálnom štáte, neposilňovať ich potrebu nechať sa do nekonečna vodiť za ručičku oteckom sociálnym štátom (či mamičkou cirkvou). Smerovať k duchovnému blahu predsa znamená viesť ľudí k zrelej, osobnostnej samostatnosti - k pýtaniu sa otázok, k hľadaniu odpovedí, k námahe či dobrodružstvu myslenia, k (uspokojujúcej) drine sebareflexie. Tak tomu býva v zdravých rodinách, v zdravých komunitách. Poznáme predsa neatraktívne prípady infantilných dospelých, dokonca aj starcov, neschopných uchopiť život do vlastných rúk, večne hundrajúcich, nespokojných s tým, ako sa im v živote (samozrejme vinou okolia) nedarí stavať ich vysnené vzdušné zámky.
Mať takúto víziu to znamená rozmýšľať, netočiť sa sebastredne len okolo svojich narcistických potrieb a neriešiť si túžbou po moci kompenzáciu svojich neuvedomených komplexov menejcennosti, či pocitov vlastnej nedostatočností - ako o tom píše skúsený americký terapeut Morgan Scott Peck.
Práve moc ako taká často priťahuje jedincov s (neuvedomenými) pocitmi menejcennosti. Moc a sláva umožňujú takéto pocity efektívne prekryť a kompenzovať. Moc ako hlavná vízia sa stáva nástrojom na liečenie, utíšenie subjektívne vnímanej "nedokonalosti", "úbohosti", "malosti". Dá sa na to použiť moc v akejkoľvek podobe - politická, duchovná, moc v rodine, komunite, vo firme - kdekoľvek.
Moc sa stáva drogou - "lieči" to, čo si človek nedokázal vyliečiť sám, či s pomocou akceptujúceho priateľa, rodiny, terapeuta, ľudsky zrelého kňaza, kníh, sebaspytovania, sebareflexie, modlitby, zdravej spirituality ..... teda aj zdravým vzťahom k Bohu.
Droga nahrádza namáhavú ale zaujímavú cestu duchovného a osobnostného rozvoja. Tlmí úzkosť, ktorú cítime pri (príležitostnej) konfrontácii so svojou "nedokonalosťou", "malosťou" a tak sa jej radšej vyhnene a siahneme po utišujúcom prostriedku, ktorým je moc, sláva, postavenie, nekonečné hromadenie hmoty .... a iné podporné pomôcky.
Šplhanie po rebríkoch k moci výlučne s motiváciou moc uchopiť a vlastniť, nahrádza človeku šplhanie po rebríku k uspokojivému sebaprijatiu, sebanaplneniu - k nájdeniu sa v živote. Tento proces (smerom k nájdeniu sa) je aktom trvalým a vôbec sa s efektívnou a zmysluplnou participáciou na moci ako na verejnej službe nevylučuje. Práve naopak!
Sú takí (muži), ktorí pri strate moci dokonca plačú, spievajú smutné piesne a národu z televíznej obrazovky na rozlúčku (trápne) mávajú - až tak hlboko sa dá klesnúť.
Ale máme tu aj ďalších, ktorí nepochopili, že nadišiel ich čas, a treba sa kultivovane rozlúčiť a prenechať žezlo iným. To je ale pre mocou posadnutého človeka nemožné, nevykonateľné. Možno mu v detstve nedávali dostatočne zreteľne najavo, že ho milujú takého aký je, že lásku si nemusí "ničím" zasluhovať, či "vysluhovať" - a akceptujúci vzťah s Bohom tiež nepoznal, i keď v kostolných laviciach sa toho nasedel neúrekom.
Neschopnosť rozlúčiť sa s mocou nie je len doménou politiky - pozorovať sa dá všade okolo nás - v rodinách, firmách, v cirkvi (nemám na mysli J.Pavla II), kdekoľvek.
_____________________________________________________________________________
Naši chlapci mnohé z tohto nevedia. Nemali sa to kde naučiť. Dorastali za socíku a vtedy sa každá verejná funkcia vnímala ako funkcia v privátnej firme, i keď súkromný majetok, ako vieme, sa našim súdruhom vždy z duše protivil. V tých časoch žiadna skutočná verejná kontrola neexistovala. Ustráchaná verejnosť vedená k poslušnosti sa neodvážila ani len pípnuť, nieto ešte niečo kontrolovať.
A tak sa správajú títo chlapci dodnes. My ich volíme za našich sluhov a oni si myslia, že sa stávajú našimi riaditeľmi. Riaditeľmi nás všetkých. Riaditeľmi tejto krajiny.
Inšpirované: by Morgan Scott Peck: Návrat k civilizovanosti
Vidíme sa na Pohode!
