V súvislosti so zonáciou Tatier hovorí človek z J&T, Igor Rattaj, toto: "Stačilo nám menej, ale keď pre cestovný ruch vyčlenili viac, budeme aj my pýtať väčšie plochy. Boli by sme blázni, keby sme to neurobili. Sú dve možnosti. Pristupovať k Tatrám citlivo alebo brutálne. Buď všetci menej, alebo všetci viac."
Otvorene sa priznáva brutalita, chamtivosť - kradmou rukou sa siaha na to, čo nikto z nás nevytvoril, ani vytvoriť nedokáže, čo je výnimočné, unikátne, je tu pre všetkých nás - ľudí, zvieratá, rastliny. Kradmou rukou sa siaha na niečo, čo si v skutočnosti nemôžeme naozaj privlastniť. Nepatrí nám to. Prírodu si nemôžeme zotročovať ako si zmyslíme, ako sa nám zamanie - z jedného jednoduchého dôvodu - nevieme to s ňou tak, aby sme jej nezvratne neubližovali, neničili ju. Nedokážeme ju nahradiť. Je to nad naše sily, možnosti, vedomosti.
Kradnúť nad naše možnosti nie je.
Sme v tom čoraz lepší, schopnejší a čo je horšie - otvorenejší. Nemáme sa čoho báť. Silný, sociálny štát sa priam ponúka ako lacná prostitútka z Vajnorskej, ktorú každý môže obchytkávať za lacné: "Na, ber si zo mňa čo hrdlo ráči, nežiadam veľa! Chcem len prežiť. Ber a neber ohľady! Nemáš sa čoho báť!"
Silný, sociálny štát dostatočne efektívne položil justíciu a morálku v politike na kolená!
Niet sa čoho báť - to je ten prozaický dôvod, prečo začali hovoriť pravdu.
Nebojí sa ani Mečiar, keď hovorí otvorene (na tlačovke) ako SNS parazituje na európskych fondoch, ako otvorene žiada úplatky za prideľovanie financií z európskych fondov.
Nebojí sa ani Slota, keď kontruje Mečiarovi a (na tlačovke) spomína kauzu pozemkov - Slavkov, keď pripomína Mečiarovu nemožnosť zafinancovať Elektru z vlastných, keď pripomína chamtivú politiku rokov deväťdesiatych, ktorá si zrejme vyžiadala aj obete na životoch.
Všetci hovoria pravdu. Nik sa nebojí. A napriek tomu sa v tejto krajine nájde cez 40% ľudí, ktorí týmto dvom figúrkam a Dr.Ficovi, strojcovi našej silnej, sociálnej dojnej kravy, dajú vo voľbách hlas.
Ako povedal Štefan Hríb - nedozreli sme na demokraciu. Nemáme na ňu. Nie sme natoľko múdri a ani čestní, že dokážeme využiť demokraciu pre naše, verejné blaho.
Sme teda národom, ktorý má dobre cez 40% hlupákov a hlupaní?
Alebo, ako inak mám túto otázku postaviť, po tom všetkom, hore uvedenom?
_______________________________
S ľahko nadobudnutým majetkom sa často nespája pocit zodpovednosti. O takto získaný majetok sa nebojíme tak intenzívne ako o ten, ktorý sme nadobudli namáhavo, krvopotne, vlastnou prácou, námahou. Ten si strážime, pulírujeme, zveľaďujeme. Vieme koľko vlastných síl a zdrojov sme museli vložiť. A to si vážime. K takému majetku máme vzťah, cítime zaň zodpovednosť, neplytváme ním, neničíme ho, snažíme sa ho zhodnotiť.
Ako hovorieval môj prastarý otec: "Hora a pôda sa nepredáva. Horu a pôdu predávajú len ožrani a ľumpi!"
Odvzťažnenosť - neexistencia hlbokého (zdravého) vzťahu k majetku, k tomu, čo vlastním, spojená s neexistenciou zodpovednosti za jeho stav, za jeho rozvoj sa tiahne našimi modernými dejinami už od obdobia arizácie, cez znárodnenie až po dnešnú privatizáciu.
Ľahko, bezpracne, korupčne, podvodne som nadobudol - nestarám sa. Nevadí, ak skrachujem, ak sa majetok ničí, zničí. Nemal som pred tým, nebudem mať ani potom. Akási (neznesiteľná) ľahkosť vlastnenia. Majetok, vlastníctvo - ako rohožka, ako prostriedok, ktorý možno vyžmýkať a zahodiť, predať, ak sa niekto na udicu neudržiavanej matérie chytí.
Kde sú časy poctivých majiteľov, továrnikov, malovýrobcov, živnostníkov prvej Československej republiky, ktorí využitím svojho majetku, jeho zveľaďovaním, svojou prácou prezentovali sami seba? Vlastníctvo ako záväzok - voči rodine, rodinnej tradícii, voči hodnote majetku, voči zamestnancom, voči okoliu, v ktorom podnikám, v ktorom niečo vlastním.
Kam sa podela potreba rozvíjať a budovať a nahradila ju potreba všetko vycicať, vyžmýkať, odhodiť? Kam sa podela potreba hrdosti na vlastný podnik, na vlastnú značku, na dobré meno mojej továrne, dielne? Kam sa podela hrdosť na vlastnú prácu, na vlastný stav? Toľko fušeriny navôkol. Odvzťažnenosť. Neexistencia nielen zodpovednosti, ale aj primárneho, zdravého vzťahu k práci, ako k prostriedku sebanaplnenia, sebarealizácie. Práca ako nutné zlo, ako čakanie na výplatu - a po mne potopa.
Silný, sociálny štát u nás ešte nič hodnotné nevyprodukoval. Nevie, čo je to pracne a ťažko nadobudnúť. Nepozná strach zo znehodnotenia ťažko získaného, nemá zručnosti a vedomosti ako majetok zveľaďovať. Rozdáva z toho, čo nenadobudol. Nemá potrebné vlastnícke emocionálne, psychické prežívanie - "netrasie" sa (zdravo) o svoj majetok, o majetok štátu, o eurofondy patriace nám všetkým, o možné zisky z emisií ... Rozdá preto čokoľvek. Rozdá dokonca tak, že samotní developeri, žraloci, sú jeho veľkorysosťou (hlúposťou a aroganciou pri narábaní s verejným) prekvapení.
Môj prastarý otec by, teda, určite povedal, že náš silný, sociálny štát je buď ožran alebo ľump!
Vyberte si!
