Naše dejiny často sprevádzajú hviezdy. Nielen tie nebeské.
Prvou zásadnou, o ktorej sa dodnes hovorí ako o zásadnej, najdôležitejšej, je tá Betlehemská, ktorá možno ani nevyzerá veľmi ako hviezda, ale skôr ako kométa - s tým jej typickým chvostom. A možno to aj bola kométa. Prehnala sa nad nami, zanechajúc dlhú svetelnú stopu, ktorú sme si v našom historickom vedomí uchovali ako jej chvost.
V jej svetle k nám prišli pastieri s ovcami, traja králi, Máriin a Jozefov Syn. Mala zažať svetlo v našich vnútrach a viesť nás k tomu, aby sme sa nielen raz vydali, ale neustále vydávali na cestu. Kam vlastne?
Napriek tomu, že jej svetlo, bolo podľa svedectiev, výrazné, silné, takmer až oslepujúce, mám pocit, že dodnes sa nám v hlavách nerozbresklo. Dodnes nám nesvitlo, dodnes nám to celé nedošlo. A keď hovorím nám - mám na mysli aj našu mužnú Matku Cirkev. Tento krát nielen ju, ale aj ju.
Zrejme to svetlo predsa len nebolo dostatočne silné, aby sme uvideli, porozumeli tomu, ktorou cestou a ako vlastne máme kráčať. Neporozumeli sme. Napriek tomu už 2000 rokov kráčame. Ideme, potácame sa, tvárime sa, že veríme v Boha, reptáme nad našimi osudmi, nenachádzame kľúč k nášmu šťastiu, k tomu, aby sme mohli o sebe povedať, že žijeme život, ktorý nás vnútorne napĺňa. Ktorý nám dáva pocit šťastia a zadosťučinenia.
My totiž, kráčame len po povrchu. Nedokážeme zísť dostatočne hlboko do nás samých, aby sme vôbec uvideli to, čo v nás je (neviditeľné, necítené, nepoznané), porozumeli tomu a následne na základe poznaného a porozumeného, vykročili k adekvátnym činom.
Kde je teda to miesto kam nám až treba zájsť, aby sme končene mohli povedať, že poznáme alebo presnejšie poznávame pravdu o nás samých.
Je veľmi, veľmi hlboko v nás. Väčšina z nás ani nevie, že to miesto existuje, nemá o ňom (po)vedomie. Asi aj preto, že to miesto sa nazýva Nevedomie.
Priatelia, tam nám treba zájsť, aby sme zo svojho života naozaj dokázali urobiť Niečo. Aby sme mohli povedať, že rozumieme sebe, že hovoríme pravdu o sebe, že sme svoj život uchopili do vlastných rúk.
Pokiaľ sa nám nepodarí zísť až do tohto nášho (netušeného) suterénu, nikdy nebudeme môcť povedať, že sme to skutočne my, kto žije náš život. Je to potom len naše Nevedomie, ktoré si ako šedá eminencia s nami robí čo sa mu zachce. Ako bábkoherec ťahá nitky z našich hĺbok a my podľa nich skutočne aj konáme. Nevieme síce prečo a často to aj deklarujeme napr. slovami: Neviem prečo, ale musel som to urobiť; Ani neviem prečo, ale ťahá ma to; Ani sám sebe nerozumiem a pod., ale napriek tomu podľa jeho príkazov poslušne konáme. Práve preto ho musíme spoznať, aby sme nitky mohli ťahať my a nie naše Nevedomie.
Práca je to neľahká, pre väčšinu nepríťažlivá, väčšina sa k tomuto poznaniu ani nedopracuje, mnohí si namiesto poznania Nevedomia radšej šupnú zopár liekov na upokojenie, keď sa Nevedomie hlasno hlási k slovu, a vyzýva nás, aby sme si už konečne naliali čistého vína. Vyzýva nás napr. tým, že necítime v živote šťastie, že sa cítime byť nešťastní, vyzýva nás našou depresiou, neourózou, každou našou (s prepáčením) životnou sračkou, v ktorej sme sa ocitli. To sú dobré príležitosti, kedy nás Nevedomie intenzívne volá k dialógu.
Väčšina tomuto volaniu však nerozumie a i napriek tomu, že svoje momentálne životné okolnosti vníma ako nekomfortné (rozumej „životná sračka"), radšej sa nesnaží túto výzvu počuť a rýchlo siahne po niečom, čo toto volanie prehluší - napr. po hlučnej zábave, riskantných športoch, alkohole, liekoch, násilí na druhom a pod. Naša súčasná potreba neustále sa baviť (čo je mimochodom z dlhodobého hľadiska dobrá nuda), najmä hlučne sa baviť, počuť len smiech, hudbu, hovoriť len o tom akí sme všetci OK a COOL, jasne ukazuje na to, že naše Nevedomie, naše kolektívne Nevedomie nás už dávno volá k dialógu.
Aj preto nedokážeme byť v tichu, ustáť ticho, obohacujúcu samotu, pretože tam na nás naše Nevedomie kričí tak hlasno, že je nemožné ho nepočuť. Depka je silná, neuróza nástojčivá, frustrácia nekonečná. Nedá sa to prehlušiť, tak ..... radšej sa ideme rýchlo opäť zabaviť, opiť, zhuliť, rýchlo a bezhlavo zajazdiť, niečo COOL nakúpiť, vyraziť na COOL dovolenku, hľadáme adrenalínový šport... A tak dokola.
O obohacujúcu samotu a ticho nikto z nás nestojí.
Anselm Grún píše, že často pozoruje malé deti, ako si krásne dokážu vystačiť sami - osamote v pokoji. Dokonca dokážu hovoriť o tom, ako krásne sa im rozmýšľa, keď sú samé. Súčasne však dodáva, že dospelí toto už nepoznajú, potrebujú hluk, aby nepočuli samých seba a svoje mizérie v tichu a samote. Je to preto, že zatiaľ nenadviazali zmysluplný dialóg so samým sebou, so svojím Nevedomím.
Nevedomie je miesto, o ktorom nevieme, že je. Prihovára sa nám cez naše „štekajúce" emócie, hnev, strach, úzkosť, hystériu, depresiu, závislosti (aj závislosť na zábave).
Je v ňom uložený celý náš život, všetko podstatné, najmä negatívne, čo sme dávno zabudli, alebo čo sme radšej zabudli, aby sme s tým nemuseli byť konfrontovaní. Sú tam uložené všetky najhoršie traumy, strachy, obavy, situácie, ktoré nás kedy poznačili najmä negatívne. Dialóg s Nevedomím by mal byť súčasťou každodennej modlitby s pozastavením sa práve nad tým, čo nás denne privádza do vnútornej nepohody. Tam sa máme zastavovať, tam sa máme pýtať prečo je to tak, kde sú korene toho. Máme sa spájať s týmito našimi najmä negatívnymi „štekajúcimi" emóciami, aby sme konečne postupne porozumeli sami sebe a podľa toho aj konali.
Grún hovorí, že práve Nevedomie by malo byť obsahom našich spovedí. Práve z tohto miesta by sme mali na náš vedomý povrch, do nášho vedomia postupne vyťahovať všetko zhnité, zatuchnuté, ktoré sa v Nevedomí usadilo a odtiaľ nás manipuluje. Máme to vytiahnuť von, prezrieť si to, porozumieť tomu, dostať do vedomia (napr. cez spoveď, alebo rozhovor so sebou samým, či blízkym) a tak integrovať do vlastného života. Zžiť sa s tým. S tým, že aj toto som ja. I keď je to často nelichotivé, pre náš vysoko hodnotený sebaobraz, ale aj to sme my. Aj naše traumy, aj naše zlyhania a komplexy.
Tak preberáme moc nad naším Nevedomím, tak preberáme do rúk opraty nášho života. Čím viac dostaneme z Nevedomia do nášho vedomia, tým viac rozumieme sami sebe, tým viac môžeme aktívne vedome ovplyvniť svoj život. A ešte jedna vec - všetko, čo vytiahneme z Nevedomia, máme nielen preskúmať, porozumieť dôvodom, prečo to či ono v nás uviazlo, ale my, niektorí, to môžeme a máme podržať pred Božím zrakom s vedomím, že všetko môže byť, všetko má u Neho svoje miesto. Môžeme pred Neho predstúpiť aj s odvrátenou tvárou nášho skvelého Ja, a práve s ňou máme pred neho predstúpiť, aby aj túto našu temnú stránku mohlo „prehriať jeho teplo a svetlo", aby sme sa mohli prijať my sami v celosti, tak ako nás prijíma ON - s našimi svetlými i temnými stránkami, takí akí naozaj sme. Len tak môžeme slobodne povstať z popola nášho života, z našich životných mizérií! Inak nie!
V opačnom prípade to potom bude vyzerať ako napr. pri Norimberských procesoch, keď všetci obvinení sa cítili nevinní a argumentovali tým, že oni LEN vykonávali príkazy. No, nariadiť sa dá všeličo.
Grún v tejto súvislosti hovorí, že príčiny toho, čo vykonali Nemci a fašisti počas 2.sv.vojny, to ako sa nechali kolektívne zmanipulovať a čo dokázali ako ľudia napáchať, musíme hľadať predovšetkým v nevedomí. V kolektívnom nevedomí a v nevedomí každého jedného. Lebo inak si naozaj vypočujeme len odpovede, že my sme Len vykonávali príkazy.
Takže nestačí sa len spovedať z toho, že som neposlúchala rodičov, klamala, prípadne pravidelne papuľujem manželovi - priatelia, toto je žalostne málo, takmer nič. Je to nič, ktoré vedie len k tomu, že o mesiac - dva sa opäť budem spovedať len z toho istého ako minule. (len dodávam, že ja na spovede nechodím. Spoveď v jej pôvodnej forme nie je nič pre mňa. Spovedám sa mojim priateľom, sama seba a Bohu - čiže tým, ktorým môžem povedať úplnú pravdu o sebe samej)
Toto je cesta odkladania masiek - našich každodenných masiek.
Na túto cestu sa takmer nikto nevydá dobrovoľne. Jej súčasťou je totiž zostúpenie do bolesti, ktorá nám ukazuje cestu k našim minulým ranám ukrytým v nevedomí. Vydávajú sa na ňu len ľudia, ktorých Nevedomie zavolá formou depresie, nešťastia ako životného pocitu, neurózy, ocitnutia sa v totálnej životnej sračke a pod. Tam sa cesta začína.
U mňa bol začiatok v pocite, že stojím na mieste, nehýbem sa, som veľmi nešťastná a vedomie, že takto to ďalej nejde. Že ak je Boh, musia byť riešenia. Že nejaké cesty zo životných sračiek byť musia. Ak nie sú, Boh nie je. Mňa viedla silná túžba prísť tomu na koreň. Zistiť, kde to drhne. Hnala ma myšlienka, že na to musím prísť, že niekde to miesto musí byť, kde zistím, čo som posrala ja alebo iní v mojom živote. Viedli ma knihy, priatelia, blízki ľudia.
Nemožno človeka znásilniť, aby sa vydal na cestu k pravde o sebe samom tým, že preskúma svoje Nevedomie. Nedá sa to naordinovať. Je to niečo ako liečba alkoholika. Buď tá túžba tu je a tá je aj tým motorom, alebo nie je a nedá sa nič robiť. Sám to človek ani nedokáže. Potrebuje na to oporu, knihy, blízkeho človeka, ktorý mu rozumie, o ktorého sa môže oprieť, ktorým môže byť aj terapeut, alebo blízky priateľ. Až keď zdolá tieto začiatky s oporou, môže už ďalej kráčať aj sám. Už rozumie svojej bolesti, vie, že mu vždy niečo konkrétne o ňom samom hovorí.
Táto cesta sa nazýva aj „vzatie kríža na seba". Beriem na seba kríž sebapoznania, dobrovoľne vstupujem do hlbín, v ktorých mi nebude dobre ale túto bolesť potrebujem ustáť, aby som jej porozumel, dobrovoľne vstupujem do bolesti, aby som neskôr zistil, že aj bolesť sa dá ustáť, aj na bolesť ako komunikatívnu spoločníčku sa dá zvyknúť, treba sa len naučiť odlišovať, kedy ju už ustojím a smiem do nej vstúpiť, a kedy ešte nemám dosť síl a vstup do nej musím odložiť.
Priatelia toto znamená vziať na seba kríž - nie pasívne vyžívanie sa v utrpení, v trpení, ktoré je často krát zbytočné, lebo pre jeho zmiernenie nič nekonáme, len trpíme. Vziať na seba kríž neznamená byť masochistom. Práve naopak - je cestou, ako porozumieť svojej bolesti, utrpeniu a tým ho zmierniť alebo aj odstrániť.
Toto všetko hore popísané, mám na mysli, keď hovorím o pravde o sebe, o sebapoznaní ako východisku pre lepšie porozumenie sebe, blížnemu a ako východisku pre pocítenie Boha (v nás).
__________________________________________________________________________________
Ešte k hviezdam:
Takže tá prvá bola Betlehemská - ale ako som povedala, zrejme nemala dosť wattov, lebo stále sa nám v hlavách dostatočne nerozsvietilo.
Potom prišli pastieri z východu s hviezdou červenou a k nej nám priniesli aj kosák a kladivo. Jeden čas dokonca prirušali aj na svojich železných tátošoch. Tiež nám doniesli vieru v spasenie - zo svetlých zajtrajškov. Svetlé zajtrajšky sa nekonali a ani spasenie. Červení pastieri ako prišli, tak aj odišli. Bolo ich len treba trochu popostrčiť (niekedy na to stačí maličkosť - hrkotajúce kľúče).
Dnes čakáme spasenie od ďalšej hviezdy. Niektorí do nej vkladáme veľké nádeje a tak si ju lepíme na okná. Predtým sme ju lepili na okná drevené, teraz vidím, že je už nalepená na mnohých plastových oknách. Je jasné, že zasa nám niečo chýba. Zasa nie sme OK. A tak lepíme a čakáme. Čakáme na spasenie, ktoré má prísť z modrej hviezdy Orion.
Nemusím byť ani veštica Teodora, aby som Vám mohla rovno povedať, že žiadne nepríde!
Pozn. ospravedlňujem sa všetkým čitateľom za použitie niektorých expresívnych výrazov, ale nemohla som sa ich vzdať.
